do volebnej miestnosti na Hlbokej ulici v Bratislave prichádza Gustáv Husák, taký, ako si ho naša generácia pamätá: vetchý starec v svetlom obleku, okuliaroch s „ponorkovým sklom“, vystretý, ale s paličkou. Vyzerá zmierený s osudom. Televízne štáby zapínajú kamery, Husák si od nervóznych dám vo volebnej komisii berie obálku a obracia ju proti svetlu. „Je prázdna?“ pýta sa žartovne a sledovaný objektívmi odchádza voliť – za plentu. Keď bol hlavou štátu on, volilo sa verejne a vždy len víťaza.
Pozerám si tú scénu niekoľkokrát za sebou, môžete ju nájsť aj vy v archíve Českej televízie. Sú to jeho posledné zábery. Chceli sme naňho zabudnúť, len vtedajší premiér Čarnogurský mu poslal ďakovný list za to, že zachránil oltár z kaplnky Úradu vlády. Nevieme, koho v tých voľbách Husák volil. Skôr ma máta, čo sa mu vtedy odohrávalo v mysli.
normalizátor
Ďalšie Husákovo dieťa (ročník 1986), historik Michal Macháček v českom vydavateľstve Vyšehrad, vydal prvú ucelenú monografiu o poslednom komunistickom prezidentovi pod názvom Gustáv Husák. Práve v nej sa snaží zistiť, s čím starý pán odišiel do hrobu. Upozornil aj na tú archívnu dokrútku Československej televízie. Jeho biografia je prvá v českom prostredí, ktoré, ako tvrdí autor, je k Husákovi menej zhovievavé než to slovenské. Nuž, nadhľad spoza hraníc a generácie je pre rozprávanie oslobodzujúci.
Macháček, ktorý sa Husákom vo svojich akademických prácach zaoberá deväť rokov, čitateľa upozorňuje, že svoj vzťah k exprezidentovi má „normalizovaný“. Deväť rokov je však priveľa.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.