premiéry by som najradšej zrušil.
Premiéra je ako také narodenie dieťaťa, oslavuje sa, ale je to vlastne prvé stretnutie predstavenia s divákom, až potom si hľadá tvar, doformuje sa v kontakte s ním. Zvlášť, ak to nie je klasická hra s dialógmi, ale, ako v prípade Pinocchia, pocitová vec, fyzické nonverbálne divadlo.
tvrdia o mne, že som detailista, príliš kritický, puntičkár.
Ja to tak vôbec nevnímam. Vidím to ako holý boj o život s vlastnou neschopnosťou. Niečo neviem, tak sa to snažím, preboha, nejako urobiť, mám z toho strašný stres. Hovoria mi, je to dobré, keby si z toho urobil polovicu, tak to bude dosť. Pre mňa je to zúfalý pokus, aby vôbec niečo bolo, to je na kilometre vzdialené od puntičkára.
post režiséra mi nevyhovuje.
Keby ma neoslovovali, ani vo sne by mi nenapadlo sa niekde ponúknuť. Rád si robím svoje projekty, kde si to od piky sám vymyslím, sám zrealizujem, a ak to náhodou nevyjde, tak za to môžem len ja. Keď robím s iným súborom, je to obrovský záväzok, snažím sa, aby sa im to dobre hralo, aby mali pocit, že je tam kus z nich. Často si zahryznem do jazyka, keď mám konkrétnu predstavu, aby som nezabil ich tvorivosť. Ale mnoho inšpirácie zasa prinesú oni.
bábka je pre mňa najviac.
Nie som prípad, čo chcel robiť činohru, nedostal sa, tak sa dal na bábkoherectvo. Od najútlejšieho detstva som s tým žil, od piatich rokov som sa dostal aj k výrobe bábok. Vždy ma fascinovali, nemal som až tak rád kreslené filmy ale bábkovú animáciu, Karla Zemana som miloval.
„Mal som pocit, že neobstojím, nezvládnem to a zostal som sedieť doma.“
neviem, či som zručný, hovorí sa to o mne.
Ja mám pocit, že to je celé iba moja tvrdohlavosť. Pre mňa je bábka hmotný obraz duše interpreta. Preto nemám rád, keď mi bábku robí niekto iný, hoci vynikajúci výtvarník. Musí byť zo mňa, aj keby mala byť zlá, škaredá, dobre, nebol som schopný urobiť krajšiu.
veľmi veľa vecí by som sa chcel naučiť.
Hrať na hudobnom nástroji, lyžovať, ale čakám na ten moment , keď to bude možné. A možno, keď ten moment konečne príde, vtedy si richtig nespomeniem, že choď sa zapísať do ZUŠ! Ale po 35 rokoch plánovania som túto zimu urobil rozhodný krok a postavil som sa na lyže. Žiaľ, iba raz. Dvakrát som sa spustil z jedného kopca. Teraz čakám na ďalšiu príležitosť.
na sladké som brutálne zaťažený.
Snažím sa to korigovať, lebo od detstva mám diabetes, som na inzulíne. Ako malý som bol viac na mäso, ale odkedy mám diabetes, som na sladké čoraz viac. Ale zase, lepšie, ako na mäso – som totiž platonický vegetarián. Ako saturujem chuť na sladké? Tým, že si dám sladké. (Smiech.)
ako diabetik musím mať so sebou vždy dosť jedla.
Aj do hľadiska opery si sadám s ruksakom, glukomer, inzulínové perá – chcem sa vyhnúť problému, keby sa čokoľvek stalo, nech to mám poruke. Svoj ruksak ani v aute za žiadnu cenu nedám do batožinového priestoru.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.