Aj české prezidentské voľby ukazujú, že v úsilí o lepšiu spoločnosť nepotrebujeme viac, ale menej demokracie. Áno, menej demokracie. Veď na čo iné sa mohla zvrhnúť toľko oslavovaná priama voľba inak kompetenčne celkom slabého prezidenta než na čisté ventilovanie pudov?

Od prvého januárového čísla uverejňujeme v tlačenom .týždni .biznis príbeh: článok o zaujímavých príbehoch ľudí, ktorí sa rozhodli „niečo robiť“ nielen aby uživili seba, rodinu.

Jozef Ráž, Maťo Ďurinda, Peter Lipa a Július Kinček navštívili predsedu parlamentu a poslanca Smeru Brixiho: Chcú viac slovenskej hudby v rádiách.

Asi máločo potešilo učiteľov krátko pred Vianocami viac ako dobrá správa od ministra Čaploviča, že peniaze vo výške viac ako 10 miliónov eur v rezorte ešte predsa len sú. Zlá správa je, že peniaze nie sú pre učiteľov, ale pre firmy, predávajúce mimoriadne predražený a nekvalitný produkt.

Jeden z bonmotov rešpektovaného a úspešného generálneho manažéra Briana Burka hovorí, že počas posledného prestupového dňa v NHL sa zrodí omnoho viac chýb, ako v ktoromkoľvek inom zo všetkých zvyšných 364 dní v roku.

Túto otázku by milovníci filmu a filmoví profesionáli, ktorí každý rok putovali na juh Francúzska, celé desaťročia považovali za úplne nelogickú. Cannes ako kinematografický Olymp, ako univerzálna kategória vkusu a umenia, jednoducho ukazoval najlepšie filmy a jediným kritériom preto, aby sa tam nejaký film ocitol, bola kvalita. A basta.

Nuri Bilge Ceylan sa rád vracia do Cannes. V rokoch 2002 a 2011 sa tešil z Veľkej ceny poroty za filmy Vzdialený a Vtedy v Anatólii, v roku 2008 si odniesol Cenu pre najlepšieho režiséra za Tri opice. Teraz získal najprestížnejšie festivalové ocenenie – Zlatú palmu.

Túto jar ubehlo dvadsať rokov od vydania dvoch kľúčových albumov Blur a Oasis, ktoré definovali dôležitú éru v britskej popmusic. Volala sa britpop a už nikdy potom nebola britské hudba tak „in“ ako práve v polovici deväťdesiatych rokov.