Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Druhá turecká palma

.peter Nágel .časopis .film

Nuri Bilge Ceylan sa rád vracia do Cannes. V rokoch 2002 a 2011 sa tešil z Veľkej ceny poroty za filmy Vzdialený a Vtedy v Anatólii, v roku 2008 si odniesol Cenu pre najlepšieho režiséra za Tri opice. Teraz získal najprestížnejšie festivalové ocenenie – Zlatú palmu.

Päťdesiatpäťročný režisér sa netajil úprimným prekvapením po skvelej odozve a dlhom potlesku pri novinárskej projekcii snímky Zimný spánok (Winter Sleep), ktorá sa pre netradičnú dĺžku 196 minút konala už o tretej popoludní. „Bol som dosť napätý, ako budú reagovať. Počul som viaceré príbehy, akí vedia byť novinári v Cannes nemilosrdní.“ Na tlačovej konferencii uviedol, že inšpiráciou pre jeho najnovší opus sa stalo niekoľko Čechovových poviedok. „Aj v predchádzajúcom diele (Vtedy v Anatólii) som čerpal z Čechova. Mám rád nejednoznačné príbehy o živote, a také sú aj Čechovove spisby. Možno on ma naučil, ako vnímať život.“

.čechovovské Turecko
Hlavná postava filmu má azda niečo aj zo samotného režiséra, ale viac do nej vložil zo svojich priateľov a známych. „Je typickým tureckým intelektuálom, ktorým ja nie som,“  uviedol Ceylan. Jeho najnovšie dielo je majstrovsky stvárnený čechovovský portrét o mrzutom hotelierovi, ktorý je postupne konfrontovaný  so svojou neústupčivosťou a s nedostatkom veľkorysosti, čo sú príčiny konfliktov s rodinou a ostatným svetom.  Ústrední protagonisti predvádzajú svoje výkony s takou presvedčivosťou a emocionalitou, že, ako uviedol Dan Fainaru v Screen International, „aj Bergman by musel aplaudovať“.
Turecká kinematografia oslavuje v tomto roku sté výročie, čo, samozrejme, nemohol opomenúť aj jej momentálne najslávnejší reprezentant. Poznamenal, že napríklad v 80. rokoch bol turecký filmový priemysel veľmi silný, čo sa týka komerčných snímok, ale tvorili aj viacerí dobrí režiséri. Spomenul aj pamätný rok 1982, keď prvú Zlatú palmu pre Turecko získali Yilmaz Güney a Serif Gören s drámou Cesta. „Ale potom začala dominovať televízia a o necelých desať rokov turecké filmy stratili svoju predošlú úroveň.“
Podľa jeho názoru súčasná situácia v tureckej kinematografii „nie je zlá, prevláda veľká rozmanitosť tvorcov, ktorí robia odlišné druhy filmov.“ A neobáva sa ani o budúcu generáciu, pretože „mladí režiséri sú tiež  veľmi dobrí.“  Celkom vážne uviedol, že populárne soap opery pomáhajú uplatniť sa veľkému množstvu hercov. „Keď hrajú vo filme, nepýtajú veľa peňazí, pretože si zarábajú v nekonečných televíznych seriáloch.“
Uprednostňuje spisovateľov ako Dostojevský a Tolstoj a zvláštnu reč vo svojich filmoch. „Získal som odvahu viac používať literárne dialógy, hoci to môže byť riskantné. Ale zaujímalo ma, či to bude fungovať, alebo nie,“ zdôraznil.
Písanie scenára považuje za veľmi intenzívnu záležitosť. Už po tretí raz pracoval nad optimálnou podobou literárnej predlohy s manželkou Ebru, herečkou, režisérkou a producentkou. Píšu spôsobom, že každý vytvorí svoju verziu scény, a potom diskutujú. „Najlepšou metódou je boj a v tomto zápase objavíme mnoho nových myšlienok.“ Bývalý starnúci herec, jeho manželka a sestra vedú zanietené rozhovory – o hraniciach altruizmu, umeleckej zodpovednosti, o láske, odpúšťaní a sebaklame. „Je to o všetkom a o ničom,“ poznamenal režisér lakonicky. „A preto mám rád film. Mal by byť o živote.“
Zaznela aj otázka, či pracovať v Turecku, kde je prítomná cenzúra, ovplyvňujúca estetiku umeleckej činnosti. „V Turecku intelektuáli očakávajú od umelcov, aby boli ako novinári, aby spôsobili rozruch sociálnymi témami. Ale verím, že takýto druh sociálnych vecí je lepšie ponechať na novinárov. Umenie by sa malo zaoberať niečím omnoho hlbším, vnútorným svetom ľudí, ktorí vytvárajú našu politickú situáciu.“

.godard (opäť) neprišiel
Vyhlásenie výsledkov 67. festivalu v Cannes po dlhých rokoch neprinieslo žiadne väčšie prekvapenie. Čo večne nespokojní novinári okamžite prevrátili a úroveň súťaže označili za predvídateľnú a nevýraznú. Porota pod vedením režisérky Jane Campion (stále jedinej filmárky so Zlatou palmou) akoby súhlasila s priebežne uvádzaným hodnotením filmových kritikov, a tak vzácna zhoda, paradoxne, vyústila v kritiku tých, ktorí hodnotiaci rebríček vlastne vytvárali.
Držiteľ Zlatej palmy Nuri Bilge Ceylan dosiahol pozíciu Michaela Hanekeho, ktorý, ak nakrúti nový film, tak nielenže má isté miesto v Cannes, ale okamžite ho spájajú s najvyššími oceneniami. Možno len Veľká cena poroty, udelená talianskej režisérke Alice Rohrwacher, nebola prijatá celkom jednoznačne. Jej Zázraky, vnímavý portrét jednoduchej rodiny talianskych včelárov zobrazený bez zbytočnej sentimentality, sa stal pre časť kritikov príkladom oslavnej reinkarnácie neorealistickej poetiky, pre ďalších očakávaným rezultátom poroty, a predovšetkým jej novozélandskej šéfky.
Jury uspokojivo vyriešila aj udelenie Ceny poroty, ktorú v Cannes často získavajú viac výlučnejšie než konvenčnejšie ladené diela. Tentoraz sa z nej tešili 25-ročný Xavier Dolan a 83-ročný Jean-Luc Godard, vôbec prvý raz ocenený pri svojej siedmej účasti v tejto súťaži. Ak by sme chceli hovoriť o nejakom spoločnom ryse, a nielen o nejakom zašifrovanom vyjadrení pocty mladosti na jednej strane a skúsenostiam na strane druhej, mohlo by ním byť originálne experimentovanie s formou. Mladý tvorca z Quebecu v snímke Mama kombinuje nekompromisný herecký štýl s dynamickou vizualitou, priekopník novej vlny posúva hranice 3D inovatívnym využívaním kompozície a farby.
Godard, ako je jeho zvykom, sa v Cannes neobjavil, zato „zázračné dieťa kanadského filmu“ ďakovalo Jane Campion a vyznalo sa z jej vplyvu na svoju činnosť. „Váš film Piano spôsobil, že som sa rozhodol písať úlohy pre ženy.“
Mr. Turner patril k najväčším ašpirantom na najvyššie ocenenie, napokon sa tešil „len“ z hereckého ocenenia 57-ročný Timothy Spall  za titulnú postavu slávneho maliara. Julianne Moore, ktorá stvárnila v hollywoodskej satire Davida Cronenberga Mapy ku hviezdam psychicky labilnú a neustále o sebe pochybujúcu herečku, usilujúcu sa o získanie najslávnejšej roly svojej matky, v čase vyhlásenia výsledkov už z Cannes odcestovala. A tak Cenu pre najlepšiu herečku prevzal scenárista filmu Bruce Wagner, ktorý prezradil, že jedným z predobrazov Moorovej postavy bola jej kolegyňa Melanie Griffith, túžiaca po rolách svojej matky Tippi Hedren.
Bennett Miller sa tešil z ocenenia pre Najlepšieho režiséra za trúchlivý príbeh podľa skutočnej udalosti Foxcatcher, ktorá je štylisticky nie nepodobná jeho slávnej snímke Capote (2005). Americký tvorca venoval svoju cenu trojici hlavných hercov a svojmu producentovi.
Cenu pre najlepší scenár porota priznala Andrejovi Zvjagincevovi za jeho Leviatana, hoci ruský film bol všeobecne tipovaný aj na vyššie priečky. Film vyjadruje kruté svedectvo spoločensko-politických pomerov v malom ruskom meste a v skutočnosti rieši viaceré spoločné témy s víťazným Zimným spánkom, hoci v oveľa prístupnejšej a kratšej forme.
.autor je riaditeľ Art Film Festu.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite