V najnovšom .týždni sa dočítate aj o podozrivom biznise s likvidáciou našich jadrových elektrární a odpadu z nich. V článku mám chybu, ktorá ma mrzí.

V Stupavskej synagóge umiestnili pamätnú tabulu na pamiatku zavraždeným židovským lekárom počas druhej svetovej vojny. Jedným z nich bol aj otec Nathana Steinera ktorý tabulu odhalil.

V týchto hodinách vzniká v Grécku nová vláda, ktorá má zachrániť krajinu v rámci eurozóny. Lenže to celé je len iluzórny projekt, akým bola kedysi menová únia s Nemeckom a juhom Európy pod jednou strechou.

Andrej Šeban vydal výborný pesničkový album Časozber. Dohodli sme si s ním preto rozhovor. Trval skoro tri hodiny. Andrej rozprával o kapelách a ľuďoch, s ktorými hrával, o hudbe, o hudobnom priemysle. Priamo a otvorene. Tu je malá ukážka. Celý rozhovor nájdete v tlačenom .týždni.

Koalícia prišla s údajne doteraz najpresvedčivejším, v poradí tretím kandidátom na šéfa NBÚ. Je ním sudca Najvyššieho súdu a kritik Harabina Juraj Kliment.

Mnohým veciam na svete nerozumiem, a jednou z nich je spor medzi Helenou Vondráčkovou a Martou Kubišovou.

Bolo päť minút pred desiatou, ten najhlúpejší čas. O chvíľu mi začínala pravidelná týždenná porada s kolegami v Človeku v ohrození. Podpisoval som práve akési zmluvy, keď sa ma jeden z nich nesmelo opýtal: Ahoj, môžeš sa mu venovať? Prišiel opäť. Komu? - zavrčal som nevrlo. No... tomu pánovi profesorovi.

Po dlhom čase som si prelistovala zopár Literárnych týždenníkov z jari a leta tohto roka. Ani ma tam nič veľmi neprekvapilo, až kým som nedošla po júnový rozhovor so Štefanom Nižňanským, riaditeľom Slovenskej televízie, ktorý s ním urobila Gabriela Rothmayerová.

Vyskočí z okna, strčí prsty do zásuvky, bude agresívny a zbije všetky deti v škole. Vôbec nečíta, nechodí von s kamarátmi a kedy hral vlastne naposledy naozajstný futbal? Tie videohry musia byť čertov výmysel!

Odchádzame zo Stoky. Najprv z Víťazstva, ktoré je apoteózou divadelnej obsesie a svedectvom ľudskej sebadeštrukcie, potom z Pokusu ako Uhlárovej monogamnej obsesie divadlom. Intenzívne divadlo, silný kontrast kreativity a ničivosti. Ako v nedávno vydanej veľkej knihe Cvernovka, o ktorej neviem povedať, či je poctou architektom, dizajnérom, výtvarníkom, režisérom, fotografom, ktorí tento chátrajúci priestor napriek všetkému oživili a vniesli doň kreativitu, alebo záznamom ničivého pudu vládnuceho Bratislave, lebo „tvár Bratislavy dnes veľmi rýchlo stráca jednu vrstvu po druhej“.