Bonmot, že Človek v ohrození sídli v pohrebnej službe Marianum už nepoužívam, ani ten cynickejší: dve (služby) v jednom (dome). No občas si na kauzalitu tohto druhu nevdojak spomeniem. Stál tam v prítmí našej dlhej tmavej chodby ťažko opísateľný, postava z ruského románu. Skôr Jozef Jozefovič ako Jozef. Dôstojný drobný starček. Kabát, sako, kravata, aktovka. A tuším aj klobúk. Aby bol dojem románovej postavy, neskutočne krásnej, úplný. Zmrazilo ma až neskôr. To keď som si spomenul, ako mi pred deviatimi rokmi na Mikuláša z ničoho nič zazvonilo pri bráne sedem Kazachov. My zdes, boli ich prvé slová. Moment, kto my? Aké my zdes?! – vydesil som sa vtedy. No my, Dimitrij i Anna, z Kazachstana, my vsjo prodali, avtomobil Moskvič i dom, u nas tri tisič dólarov i chóčem žiť v Slovakii. Hm, čo bolo ďalej, už mnohí viete. Aspoň teda tí, ktorí ste videli film Jara Vojteka s rovnakým názvom – My zdes. (Nie Miss des, ako sa minule smial Marek Šulík, keď sme išli z jednej besedy)
Hľadám pani riaditeľku, povedal deduško na chodbe.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.