Ruky bez rukavíc mi mrznú a dotyk s chladnými skalami im veľmi nepridáva. Svaly pália, do očí spod prilby občas kvapne pot. Počujem hlasy. V mrakoch sa rysuje železný kríž. Gerlachovský štít.
„Môžem ti niečo ukázať?“ opýtal sa nesmelo Zoli vo dverách kancelárie počas môjho horúčkovitého odpovedania na pracovné maily po víkende. Zoli je vetchý muž so sivými dlhými vlasmi a veľkým obočím zlievajúcim sa s hustou bielou bradou.
To bolo vykrúcačiek a prevracania očí, keď sa k nám blížila babička s metličkou a miskou, v ktorom boli pripravené vaječné bielky so štipkou soli. Išla sa robiť bublanina. Babička vždy miešala vajíčka s cukrom a my sme zasa šľahali sneh.
Jeden český sociálny demokrat prirovnal situáciu svojej strany ku krotiteľovi, ktorý v cirkuse strká hlavu do papule krokodíla: má strach v očiach, ale dúfa v úspech a potlesk. Alebo krokodíl scvakne čeľuste.
Bývalý minister vnútra a kritik liberálov Vladimír Palko vo veľkom rozhovore Michala Magušina vysvetľuje, ako dnes vidí svoje rozhodnutie z roku 2005 povýšiť Tibora Gašpara a prečo sa zastal Mariána Kuffu.
Je asi, žiaľ, prirodzenou vlastnosťou ľudí vidieť vo všetkom dobrom najprv niečo zlé. „Akože nechcem byť hnusný, ale čo robili tie deti v jaskyni s trénerom? Je to podozrivé…“
Aké osobnosti a udalosti považujeme za kľúčové? Ako sa v tom líšime od Česka? Kto je víťaz našich dejín a kto ich zloduch? V čom sme sa poučili a v čom zatvárame oči?
