„Vyrastal som v detskom domove do tri a pol roka, nato si ma adoptovali. A potom adoptívni rodičia zomreli. To som mal osemnásť,“ rozhovoril sa Štefan v jedno nedeľné popoludnie.

Dnes k nám do útulku RESOTY prišiel človek bez domova, ovešaný krížmi, chváliac sa známosťou s Marošom Kuffom.

Počas sviatkov sú naši chlapi šťastnejší. Pozornosť ľudí zvonka, darčeky, oplátky, koláče a plné hrnce kapustnice im dávajú pocit domova.

V decembri dvíham všetky telefóny s úsmevom. Od prvých dní mesiaca nie je deň, aby nám niekto neponúkol pomoc.  

Jednou z najťažších vecí pri práci s ľuďmi bez domova sú pre mňa premárnené životy. Keď vidím všade prázdnotu, najviac mi pomáha Antóniova rada, ktorú mi stihol dať pred smrťou: „Ber ich ako synov“.   

Rómov máme v komunite RESOTY tradične málo. Vždy si ich na rozdiel od majority skôr či neskôr vezme k sebe rodina. Šaňo je u nás pár dní. Napriek sedemdesiatke má oči mladíka.

Podľa posledného výskumu Inštitútu pre výskum práce a rodiny, ktorého súčasťou bolo sčítanie ľudí bez domova v Bratislave, je pre 51 percent týchto ľudí príčinou bezdomovectva rozvod spojený s odchodom od rodiny. 

„Hneď som vravel, že to bol Kočner, veď sa mu vyhrážal,” zamudroval kvalifikovane so sklopeným zrakom vo dverách kancelárie. 

„Celé sa to zlomilo po maminej smrti pred jedenástimi rokmi. Mama zomrela na rakovinu pankreasu, navštevoval som ju každý deň v nemocnici, kým nezomrela.“ Ďuso je zavalitý päťdesiatnik so šedivými vlasmi a dlhou bradou.

„Stala sa mi nehoda. Hanku mi vzali do nemocnice. Prestala chodiť aj rozprávať. Keď som ju bol navštíviť, jej sestry nám vymenili zámok na byte. Mám 74 a nemám zrazu nič.“