veľkou pomocou pri tomto urputnom snažení o čo najtuhšiu kopu bielej zamatovej lávy bol čudný, od pohľadu socialistický vynález, krikľavý výkrik kuchynskej moderny – plastový šľahač na piest. S ním to išlo o trochu rezkejšie. V jednej ruke sa držala priesvitná nádoba, kde sa pustili vaječné bielky. Druhou rukou sa šľahalo. Vyťahovaním a stláčaním dierovaného piestu vnútri nádoby. Typický rytmicky fukotavý zvuk sa z kuchyne ozýval každú sobotu, keď sa pieklo. Spolu s ním bolo počuť výkriky a prudšie slová, keď si nejaký dospelý pri tom piestovaní kaličil kožu na prstoch. Rada sa zacvikávala do rúčky. Možno práve preto sa táto práca napokon hodila na deti. Tie sa s tým síce mordovali o čosi dlhšie, no nikto aspoň nemal pokazený deň. Sneh sme síce nevyšľahali tak, ako sa to má, no vždy na záver mohol prísť dôležitý veľkáč, aby rozšľahané bielka za nás dokončil a definitívne nám ukázal, že sa ešte máme toho veľa učiť, aby sme sa mohli stať dospelými. Umelohmotný piestový šľahač bol v kuchyni veľký pomocník, keby sa tak rád nekazil. Stačil prudší pohyb, mať nervnejšiu povahu a hneď praskal. Šľahačka či sneh potom z neho šli cícerkom von a dokázali zababrať všetko naokolo. Najmä ak stekali na detské ruky. Potom sa muselo znova siahnuť po starej metóde s miskou a metličkou. Až kým neprišli robotické a všelijako mechanizované šľahače, ktoré sú hotovým požehnaním. Už žiadna detská práca, zalepené prsty a pricviknutá koža. Stačí len minúta vrčania a máme sneh ako z rozprávky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.