Na úvod chcem povedať, že táto konštelácia nie je v žiadnom prípade mojim vysneným modelom. Pri realistickom pohľade na dnešnú slovenskú politiku mi však nič lepšie nevychádza.

Nevolil som SaS. Ešte neviem, komu dám hlas v predčasných voľbách, KDH to však určite nebude. A zrejme nebudem sám: hoci to na prvý pohľad vyzerá ako málo pravdepodobné, najmä mestskí konzervatívni voliči majú dosť dôvodov, aby volili liberála Sulíka.

Sotva uplynul týždeň a v Európe už naozaj každý zabudol, že s istou krajinkou tam kdesi pod Poľskom, kde sa kvôli eurovalu rozpadol dovtedy známy svet, bol chvíľku nejaký problém. Na stole sú oveľa vážnejšie veci: ohrozenie Francúzska, hroziaca vzbura nemeckých poslancov a fiškálna únia pre eurozónu. Viac v mojom pravidelnom Nemeckom (lepšie povedané Nemecko-slovenskom) diári.

Kolegu Jara Danišku mám rád preto, lebo je v mnohom úplne iný ako ja, lebo jasne formuluje svoje názory a núti ma tak k vyjasňovaniu mojich vlastných postojov.

V sobotu bude v Bratislave pochod za „práva homosexuálov“. Myšlienka tohto pochodu je mylná od samého začiatku.

O hokeji neviem nič, ešte menej o futbale. Rozlišujem: hokej sa hrá na belasobielom, futbal na zelenom. Hokejisti i futbalisti hrajú v trenírkach, len hokejisti ich majú zateplené. Futbalisti často letia vzduchom, hokejisti sa zas kĺžu a narážajú (sa) na oplôtok vôkol ihriska. Hokejisti sú tu doma, futbalisti neviem.

Najkrajšia hudba je ticho, najkrajší obraz je prázdno. A najkrajšia fotografia je tá, ktorá nevznikla. Ostala iba v mojom oku, v mojej pamäti, pretože som nemal pri sebe fotoaparát. Alebo som ho mal, no s pietou som ho nepoužil.

Zaujímavo sa vyvíja predajnosť denníka Pravda. Keď sa človek pozrie na čísla predaja, ktoré pravidelne zverejňuje kancelária ABC SR, okamžite mu napadne, že vo vydavateľstve Perex asi nevládne teraz veľké nadšenie a šéfovia tejto spoločnosti asi majú nad čím dumať.

Dňa 18. mája sme navštívili Rím. Cieľom bolo odovzdať dokumenty o prípade Františka a Tomáša Munka, aby sa v procese ich blahorečenia mohlo pokračovať.

Winston Churchill bol ministerským predsedom takmer počas celej vojny. Na čelo Veľkej Británie sa dostal v máji 1940 a voľby paradoxne prehral hneď po vyhratej vojne. Oslava víťazstva vo vojne mala preňho už aj trpkú príchuť, ale nie pre stratu funkcie.