Máloktorý olej má takú ľahko rozpoznateľnú a charakteristickú chuť a vôňu. Dá sa povedať, že je v niektorých kuchyniach až kľúčovou zložkou. U nás ho však nájdeme najčastejšie len v podobe, ktorá sa hodí na dochucovanie. Sezamový olej.

Hovoríme mu v mužskom rode, pretože jeho názov sa do slovenčiny doslova prerodil. A vždy pri jeho vyslovení sa v nás spustí Pavlovov reflex. Vidíme ružovú perinku zo šunky, na nej bielu prikrývku bielka a na vrchu žĺtka. Ham and eggs.

Vojdeme do tej najsnobskejšej reštaurácie v Paríži. Usadíme sa podľa etikety, rozprávame ticho a pokojne, aristokrati predsa nezvyšujú hlas. Odmietneme menu, preč s takou taľafatkou! A potom si s úsmevom a zadosťučinením vypýtame na večeru Entrecôte Café de Paris.

Je nenápadné a všetci ho berú ako samozrejmosť. No na to, aby mohlo vzniknúť, bolo potrebné mať nápad, víziu, ba aj odhodlanie. Dnes dokonca existuje v instantnej, práškovej podobe a je súčasťou rôznych národných jedál. Milované aj nenávidené pyré.

Jeho videá na sociálnych sieťach hltajú milióny ľudí. Pôsobí ako novodobý kaukliar – čarovaním vytvára tie najkrajšie dezerty na svete a zabáva nimi publikum. Svojou tvorbou každý deň na diaľku prináša radosť a vo svojej cukrárni chuťový ošiaľ – Cedric Grolet.

Kaviár, ustrice, hľuzovka. Určite ich každý z nás videl minimálne na plátne v nejakej tej bondovke. No sú aj také snobské pochúťky, ktoré by sa na plátno nikdy nedostali. Lebo sú, jemne povedané, zúfalo nefotogenické. Ako napríklad angulas.

Napichané malé kúsky mäsa za sebou na dlhšom drevenom bodci. Pomedzi to možno poprepletané nejaké tie krúžky cibuľky či náznak papriky. No to už je rúhačský bonus. Podávajú sa s pita chlebom a dostaneme bodce zvyčajne tri. Souvlaki.

Všetci si to z detstva pamätáme: sedíme na stoličke a očami hypnotizujeme pohár. Nemáme ho radi. Je plný prevareného mlieka s kožou na povrchu. Strasie nás. Kto by vtedy tušil, že z tej kože sa vyrába taká delikatesa? Kajmak.

Koľkokrát nás už zastavila táto vôňa, koľkokrát nás už nechala snívať priamo na pol ceste k povinnostiam, mysľou blúdiť niekam do najskorších spomienok z nášho detstva, ktoré sú preplnené lákavými obrazmi veterníkov, zmrzlín a pudingov. Tou vôňou je vanilka. Alebo skôr vanilín.

Podobá sa na zvlnenú krajinu, malý trojrozmerný model pre tých, ktorí veria, že zem je plochá a končí sa chrumkavými okrajmi. Ten kotúč rozpálenej zeme dýcha. V každom kúte sveta, kde sa pečie kvasený chlieb, chutí inak. My máme posúch či podplamenník.