Priateľstvo vysokej kuchyne s vysokým umením bolo vždy veľmi silné a oboma smermi mimoriadne obohacujúce. Najmä v prípade hudobného divadla. Tí korpulentní tenori a obalení dirigenti museli predsa niekde k tým pupkom prísť. Málokto však tak ovplyvnil kuchárske umenie ako Gioachino Rossini.

Vysedáva v chladničke. V malých mištičkách sa pekne chladí, čaká na svoju príležitosť. Potom ho vyberú starostlivé ruky, možno vyklopia, možno nie, navrch naukladajú ovocie, niekedy pridajú šľahačku. Všetci si to pamätáme. Nie každý puding však vyzerá takto.

Prinesú ju buď v keramickej miske alebo rovno naservírovanú na tanieri. Šťavnatú kocku, podobajúcu sa na talianske lasagne, no naozaj len z diaľky. Len čo sa dostane pod nos, rázne nám vysvetlí, že tu sa nikto nebabral s parmezánom, ale s jahňacím. Musaka.

Podáva sa buď na začiatku, alebo na záver stolovania. Nenápadný kopček, nedokončená pyramídka čohosi bieleho. Človek do nej zaborí lyžičku či nôž, ochutná a začne sa prepadávať do jej jemnej penistej mliečnej chuti. V Taliansku ju volajú ricotta (rikota).

A je to tu zas. Čas zavárania a horlivého spracúvania prebytkov. Na stoloch sa kopia haldy paradajok, cibule a paprík. Nešťastné gazdinky si v týchto horúčavách spestrujú život postávaním pri sporáku a rozpálenej rúre. Prečo? Pretože lečo.

Sme v Grécku. Slnko páli na ostrov Zakyntos, na stole pred nami studené predkrmy, ktoré tu volajú meze. A priamo v strede medzi nimi pastelovozelený dip. Studený ako práve vylovená ryba. Poznajú ho na celom svete, v Grécku pod menom tsatsiki.

Slnko páli ako besné, je čas obeda. Človeku sa nič nechce, najmä nie variť, vystávať v úmorných teplách pri šporáku. Ani pri mori nemáme chuť na nič veľké, stačil by malý milý výdatný fingerfood. Čas siahnuť po tacos (čítame takos).

Vyskytovala sa takmer v každej socialistickej domácnosti. Stála na dreze, trblietala sa tam v rannom svetle, vystrkovala na každého svoj drzý, namyslený zobáčisko a keď prišiel čas, nebála sa poriadne zasyčať. Dnes ju v našej kuchyni stretneme len sporadicky. Sifónová fľaša.

Kopa rozjarených ľudí. Sú hluční a na náš vkus sa až pričasto navzájom dotýkajú. Objímajú sa, potľapkávajú po chrbte, po bruchu. A všade smiech. Postávajú okolo veľkej panvice, pod ktorou horí oheň. Na panvici ryža a plno dobrôt – paella (čítame paeja).

Práve sa začína ich sezóna. Pokiaľ ma overené zdroje neklamú, čo sa pri hubároch niekedy stáva, prvé exempláre sú už vonku a usmievajú sa na svet spod konárov ihličnatej omladiny. Je čas reagovať, je čas udrieť. Hor sa do lesa na kuriatka, vážení!