vidíme ich, ako si spôsobne ležia, modernisticky naukladané jedna vedľa druhej, ako také praktické tehličky, sviatočné cukrovinkárske legové kocky. Jedna ako druhá, každá z nich s prísľubom toho istého zážitku. Najprv zuby prelomia c jemnú vrstvu čokolády, ak sú grilážky oblievané. Čiernohnedá koža pukne a rozprskne malé vločky čokolády do našich úst. To nás však nezastaví, ďalej sa prebárame najprv cez tenučkú oblátku, ktorá povolí a pustí nás do lepkavej, naťahujúcej sa hmoty, ktorá v sebe skrýva malé drobné kúsky vlašských alebo lieskových orechov. Hneď, ako sa táto granátovo-škoricová stvrdnutá láva dostane na náš jazyk, začne to kypieť. Najprv nás oblejú horké tóny akurátne pripraveného karamelu, vzápätí nám odsotí jazyk obrovská vlna cukru, ktorá sa akoby rovno z ústnej dutiny pustí do nášho krvného obehu. Zreničky sa rozšíria, krv v tepnách začína klokotať a mozog ide zrazu roztrhnúť od náporu novej energie. Po topení karamelu sa potom prihlásia o slovo orechové kúsky, tie zas zamávajú maslovou chuťou a prinútia nás chrúmať. Pri nich sa znova vraciame k horkej chuti, takej zaznávanej, no o to častejšej.

Grilážové rezy patria medzi najkalorickejšie dezerty z ponuky sviatočných koláčikov. Ak si odmyslíme orechy a oblátku, ide v podstate o čistý prepálený cukor obohatený o kvapku zahusteného mlieka. Odkiaľ pochádza tento šialený demolátor vyšportovaných postáv, tento zabijak pevnej vôle a uznávaný pokušiteľ? Komu prvému napadlo vložiť medzi viaceré poschodia oblátok túto donebavolajúcu plnku a ponúknuť ju nevinným a nič netušiacim ľuďom? Isto to musel byť samotný diabol, pretože nič návykovejšie ako griláž hádam neexistuje. Človek siahne po jednej a už je stratený, naveky.