Ministerka kultúry siahla na Slovenské národné divadlo a ďalšie inštitúcie, čím urobila z umelcov solidárne spoločenstvo vzdoru. Je to prejav jej totalitného myslenia? Alebo skôr nevzdelanosti a nevkusu? Alebo len hlúposti? A prečo to vláda schvaľuje?

Na začiatku parížskych olympijských hier sa prehnane diskutovalo o mužoch, ktorí hrali ženy v rámci otváracieho ceremoniálu. Po skončení poslednej disciplíny hier sa prehnane diskutovalo o žene, ktorá hrala basketbal v Rusku. A medzitým sa prehnane diskutovalo o dvoch boxerkách.

Život Martiny Šimkovičovej je ohrozený. Premiér Fico tvrdí, že výsledkom súčasnej atmosféry „bude ďalší atentát na člena vládnej koalície“. Vraj k tomu naozaj dôjde. Odkiaľ to vie?

Na prvý pohľad sa zdá, že Slovensko sa vracia k unesenému typu štátu. Druhý pohľad potom navráva, že v skutočnosti sa znovu obraciame na Východ. Je to naozaj tak?

Bude Progresívne Slovensko v budúcnosti potrebovať silného, stabilného a spoľahlivého partnera napravo od stredu? Mnohí voliči sa zhodnú v (kladnej) odpovedi na túto otázku. Kto má byť týmto partnerom? Tam už je to s tou zhodou trochu horšie.

Rakety v Iráne, Fico na telefóne a Schmiedlová v životnej forme. Počúvajme ju.

Od opozičných strán očakávame, že budú pozorne sledovať kroky vládnej koalície a kritizovať tie z nich, ktoré si kritiku zaslúžia. To však ani zďaleka nie je všetko, čo sa dá robiť. Okrem kritiky sa má opozícia systematicky pripravovať na vládnutie a verejne svoju pripravenosť demonštrovať.

Prieskum bol realizovaný od 14. do 27. júla na vzorke 1 792 respondentov.

Šéfredaktor pomerne neštandardného internetového časopisu Štandard bol v Ríme a videl tam prsia. Živé, nielen mramorové. Mocne naňho zapôsobili, dobrovoľne o tom vypovedal.

Ľuďom, ktorí to zažili, sa môže zdať, ako keby sme sa vracali do čias husákovskej normalizácie. Lož je vydávaná za pravdu, pravda za lož a kto sa tomu nepodriadi, hrozia mu nepríjemné dôsledky. Budeme my občania znova štátom nútení do škaredých kompromisov? A podľahneme tomu?