Otvoril oči, alebo ich možno už mal otvorené odjakživa, čo nebolo aj tak dlho. Neplakal. Pozrel sa mi hlboko do očí a povedal mi nimi: „Nemysli si, že som dieťa.“ Tak sa narodil. 

Je to ako rozísť sa s niekým a potom ho stretávať. Nikomu sa do toho nechce. Buď sa do toho človek jednoducho nikdy nepustí, alebo mu zakaždým zovrie žalúdok a dostavia sa či už výčitky, alebo spomienky. No je to jednoducho nezdravé prostredie.

Predošlá posádka mi tu vychlopce celú kvótu na najbližšie mesiace, zvyšok rozpredá na čiernom trhu, a nevinní Slováci, čo prídu na dovolenku na Maldivy, majú ostať nasucho? Musím spraviť nemožné. Aj mimo medzí zákona.

„…a to mám akože začínať odznova?“ spýtajú sa viacerí, keď sa ich snažíte stimulovať na zmenu. Či už krajiny pobytu, práce, partnera… Ide z toho predsa strach, kto to kedy videl, dobrovoľne sa vzdávať ťažko nadobudnutých vecí a kariéry a robiť všetko odznova?

Vrátnik. Holič. Taxikár. Očakáva sa od nich, že budú zhovorčiví. Že budú sociálni, poklebetia, prinesú nové správy z okolitého mikrosveta. Zo svojej relatívne statickej pozície majú možnosť vidieť to, čo pachtiaci sa ľudia nevidia. Ľudia k nim prichádzajú a odchádzajú.

Vo vydavateľstve Slovart jej práve vyšla kniha Fulmaya na rázcestí a v Slnko Records nahrala nový albume More. Okrem hudby a písania venuje svoj čas synovi, deťom v Nepále a slovenským Rómom. Dorota Nvotová.

V roku 2005 sa ma všetci pýtali, prečo to robím. Že som naivná a zaslepená. Vtedy ešte neexistoval pojem slniečkar. Že či neviem, ako nás všetkých okrádajú – cez sociálne dávky, cez dedinské ploty… že si mám skúsiť s nimi žiť.

Vždy, keď sedím za klavírom na pódiu počas projektu Bolo nás jedenásť a pozorujem Milana Lasicu, žasnem obdivom. Je málo ťažších vecí v živote umelca, ako povinnosť byť za každých okolností a stále vtipný.

Človek je len človek. A len čo sa ocitne v tej neprirodzenej situácii, keď stojí na pódiu a tridsaťtisíc ľudí mu s nadšením tlieska a kričí extázou, môže mu z toho prepnúť. Môže si myslieť, že je toho, nebodaj, hoden.

Je to ťažšie, ako som si vždy myslela. Nerozmaznať dieťa dostatkom. Všetci chceme, aby si naše deti vážili veci, všetci vieme, že je najlepšie nechať ich túžiť, že si veci musia zaslúžiť, šanovať.