Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dorota Nvotová: Ostanem tu ako tŕň v oku

.peter Bálik .anton Vydra .rozhovory

Vo vydavateľstve Slovart jej práve vyšla kniha Fulmaya na rázcestí a v Slnko Records nahrala nový albume More. Okrem hudby a písania venuje svoj čas synovi, deťom v Nepále a slovenským Rómom. Dorota Nvotová.

Dorota Nvotová: Ostanem tu ako tŕň v oku BORIS NÉMETH

jedna z piesní na tvojom novom albume – Znamená – je skutočne nádherná, hoci je o rozchode. Do akej miery je autobiografická?

Pýtajú sa ma, ktorému chlapovi je venovaná a ja vždy poviem, že všetkým. 

ty si nemala nikdy problém nahlas rozprávať o svojich vlastných zážitkoch. Nie je to teda o tvojom osobnom probléme?

Jediným problémom v hudbe je, že aj po dvadsiatich rokoch chcem, aby to bolo aktuálne, aby sa pesnička netýkala iba niečo špecifického, doby, času, človeka. A preto sa dá aj táto pesnička aplikovať na všetky rozchody.

skladanie pesničiek je jedna vec, písanie kníh druhá. V čom je rozdiel? 

Hudba je univerzum, nevyčerpateľný zdroj plný ťažko identifikovateľných informácií. Kniha je, naopak, veľmi konkrétna. Rada by som si vymýšľala, no nemôžem. Autobiografický formát to neumožňuje. Hudba je úžasná v tom, že nie je konkrétna. Môžem vstúpiť do sveta mágie, ktorý sa niekedy otvorí, niečo je mi ponúknuté a ja si to skromne požičiam.

piesne na novom albume sú citeľne prepracovanejšie, stojíš nohami pevnejšie na zemi. Za predošlý album z roku 2008 ťa pred rokmi dosť zvozil Juraj Kušnierik.

Vtedy som si ho v telefóne premenovala na Kušnier. (Smiech.)

ale dnes by zrejme napísal niečo iné.

A viete, že to bola taká moja méta?

čo?

No, presvedčiť dnes Juraja Kušnierika, že to už zvládnem. Stále som si kládla otázku, či by sa toto a tamto páčilo Ďurovi.

vyrozprávala si textom aj hudbou o sebe veľa. Prežívaš vo svojom živote obdobie nejakého bilancovania alebo upratovania?

Bilancovanie a upratovanie prichádza samo od seba, no nikdy to nie je prvá pohnútka, aby vznikali takéto veci. Album trval tak dlho preto, lebo som naň nemala peniaze a bola som rozlietaná v iných projektoch. Chcela som ho nahrávať už pred tromi rokmi, ale potom som s Talent Transport začala robiť Petra a Luciu. Tam som si uvedomila, že chcem ten album nahrávať už iba s nimi. Marián Slávka, Filip Hittrich, a Vlado „Slnko“ Šarišský, to je dnes to najlepšie, čo tu na hudobnej scéne máme.

takže to s albumom trvalo tak dlho preto, lebo to muselo celé v tebe dozrieť?

Áno, chcela som konečne spraviť niečo vyzreté, neponáhľať sa a nespraviť to narýchlo, ale poriadne. Kniha trvala tak dlho preto, lebo som lenivá a neschopná. Deadline som mala pred rokom a pol. Dokončila som ju preto, lebo moje deti v Nepále potrebujú peniaze. Ak by som ich nezohnala, skončia na ulici. Nie som však z tých, ktorí sa tešia z toho, že si píšu svoj vlastný príbeh, autobiografia ma až tak nebaví. Radšej by som písala fikciu. A aj budem, už som začala. 

čo to bude?

Nechajte sa prekvapiť.

no tak.

Vidím to na poviedkovú knižku. S poviedkami som začínala už v štrnástich. Vytiahla som písací stroj a mama posielala moje texty do literárnych súťaží a tešila sa, keď som domov prinášala diplomy. Napokon, aj táto posledná kniha sú vlastne také poviedky, len sú reálne. Pred pár rokmi taká bola kniha Desatoro. Každému autorovi navrhli, aby si zvolili jedno Božie prikázanie. 

čo si si vybrala?

Nezabiješ. Vždy som chcela napísať kriminálku, tak som ju napísala. 

v knihe Fulmaya na rázcestí píšeš veľmi otvorene o svojom súkromí...

Až má človek pocit, že je som mnou v posteli, však?

a mala si niekedy aj pocit, že to je už príliš, že to už do knihy nepatrí?

Dala som tam všetko. Do knihy patrí to, čo patrí ku mne. Aký by malo zmysel písať neúprimnú autobiografiu? Každý drsný a realistický detail sa dá zaodieť do plášťa vycibreného literárneho vkusu a vypísaného pera. Je to len o tom, ako sa to vezme.

veľa ľudí však radšej skrýva svoje pocity.

Tak by to nemalo byť. Potom sme všetci depresívni, pijeme, fetujeme, berieme lieky, je nám smutno, pretože sa nevieme spontánne správať. To som sa naučila od Rómov. Vlastne som sa to ani neučila, prirodzene som sa tak vyvinula. Zapíjať depresiu, to nie je cesta, treba o nej hovoriť. Treba hovoriť o všetkom, a keď nie hovoriť, tak to iným komunikovať inak. Svetové štatistiky ukazujú, že najšťastnejší ľudia žijú v komunitách. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite