cítila som sa len ako nevyhnutný prostriedok. Ako fabrika, ktorá vyrobila dieťa a už ďalej nemá právo zasahovať, iba dozrieť na to, aby čo najšťastnejšie prežilo detstvo. Bolo mi hneď jasné, že je to stará duša. Taká, čo vie viac ako tá moja. Hej, je to trochu strašidelné. Aj internet je plný videí o deťoch, ktoré „tu už boli“ a vykazujú o tom aj nezameniteľné dôkazy.
Reinkarnácia však nie je to, čo chcem dokazovať. Chcem hovoriť o detskej dospelosti. O tej vnútornej, duševnej, akú má napríklad môj syn Filip a veľa iných deti. A aj o tej nútenej, keď dieťa nemá právo, možnosti ani prostriedky na to, aby bolo dieťaťom. Musí makať, prežívať a okrem zháňania jedla a prostriedkov naň sa starať o mladších súrodencov či umierajúcich starých rodičov. Môžeme si tam dosadiť rómske deti, ale aj venezuelské či nepálske.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.