sú komici, od ktorých sa to jednoducho stále očakáva. Či na javisku, vo filme, v televíznej tolkšou alebo v civile. Stano Štepka napríklad, keď vyjde na pódium v ktorejkoľvek svojej hre v Radošinskom Naivnom Divadle, diváci sa začnú smiať. Ešte nič neurobil ani nepovedal, len JE. A publikum buráca.
Iní, dajme tomu stand-upisti, sa idú niekedy rozkrájať snahou rozosmiať divákov, ale je im to prd platné. Humor je veľmi neuchopiteľná vec. A povinnosť byť vtipný, to je hádam za trest. Poznáte to. Poviete vtip a ľudia sa idú zadusiť od smiechu. Poviete ho iným ľuďom, na inom mieste, a ostane trápne ticho.
„Nikdy by som nechcela byť komičkou. A to mi vravia, že som nesmierne vtipná. Som si vedomá, že to je tak preto, že som v skutočnosti tragédka. “
Z môjho vlastného pozorovania viem, že snaha byť vtipný sa končí väčšinou fiaskom. Človek buď vtipný je, alebo nie je. A čím väčšia snaha, tým väčší kŕč a kŕč je zabijak srandy. Preto vždy s obavou idem na komédiu. Keď je niečo označené ako komédia, MUSÍ to byť vtipné a už od začiatku tŕpnem s umelcom – keď je človek plný očakávaní, dopraviť k nemu výsledok je omnoho ťažšie. Keď sa v tragédii objaví nečakaný neškodný fórik, to je smiechu, to je radosti!
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.