stála som tam o polnoci. Milan Lasica ma objímal okolo pliec a pomaly som sa prestávala triasť. Odohrali sme to a odohrali sme to dobre. Ľudia na nás valili veľkú energiu, boli ako more, nevidela som na koniec davu, len som cítila, že je premnožený a šťastný. Svetielka mobilov sa do rytmu kývali tým davom dostratena a splývali s vysvietenými bufetmi. Stála som tam a predstavovala som si, ako sa cítil Hitler, keď mu davy skandovali, ako sa cítil Mečiar na Pasienkoch, ako sa cítil Fico na tých svojich MDŽ…
„Som len jej malou súčasťou, ale je super byť malou súčasťou niečoho veľkého.“
Nedokázala som sa však do nich vcítiť úplne, lebo som celý čas vedela, že tí ľudia netlieskajú mne. Tlieskajú pesničkám môjho otca a pána Lasicu. Ja som bola iba zástupca. Karaoke spevák a klavirista. Vymeniteľná. Nie, necítila som sa v tejto role ponížene, cítila som sa vyvolene, že som túto možnosť dostala, že som mohla vstúpiť do piesní svojho otca. A cítila som sa aj trochu hrdo, že som to úplne nedogabala.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.