Pred dvoma týždňami som na tomto mieste napísal, že by sme sa všetci mali mierniť, ak tu raz chceme mať lepšiu vládu. Lenže zatiaľ sa nemiernime, ale trháme na kusy.
Pamätáte si muža menom Jiří Paroubek? Žiadny iný ponovembrový český premiér nemal takú vôľu po moci. Teraz sa vynoril zo zabudnutia – a bol to smutne desivý pohľad.
To, že Slovenské národné divadlo uvádza hru Natálka o reálnom útoku skinheadov na rómsku rodinu v Česku a cestuje s ňou po stredných školách, by mohla byť skvelá správa.
O nezabudnuteľný zážitok s včelami sa postaral jeden dedo. V jeden deň, keď sme sa s kamarátmi naháňali v parku, prišiel dedo k nám, a pýtal sa, či chceme ochutnať čerstvý medík.
Európsku úniu čakajú tento rok voľby v najväčších členských krajinách – a existuje nenulový potenciál, že zásadným spôsobom zmenia jej fungovanie. Neistotu cítiť aj v ekonomike.
Kde sa pozriem, tam vidím depresiu ako hrom. Tak v Amerike, ako aj v Európe, tak v politike, ako aj v cirkvi, tak štátnu, ako aj súkromnú. Depka, depka, depka – povedané tínedžersky.
Vždy mi ako dieťaťu vŕtala v hlave jedna otázka. Svätý je svätý. V poriadku. Ale ako sa ním stane? Iba modlitbou? Iba napodobňovaním iného svätého? Nuž, čo svätý, to iná odpoveď. Dôležitá nie je cesta, ale cieľ.
Mám takú chuť na perky, že sa to ani vysloviť nedá. Minule sme sa dohadovali, či sa robia zo zemiakového, alebo z rezancového cesta. Roky sme ich nejedli, roky o nich iba rozprávame. Naposledy ich robila babka, ktorú si milosrdný Boh povolal ešte v roku 1997.
V utorok 7. februára zomrel tvrdohlavý muž – až do smrti vzpriamený, vľúdny a zľahka odťažitý. Vedel som, že nebude žiť večne. Ale človek cíti ľútosť, keď odchádza generácia našich otcov.
