Milujem veľké témy a čím som starší, tým je to horšie, čo pravdepodobne súvisí so stále intenzívnejším vedomím vlastnej konečnosti, aj keď toto nie je v mojom živote nový motív, ale starý, na smrť myslím, odkedy si pamätám, že myslím.

V týchto dňoch sa toho deje vo svete aj u nás až veľa – a veľa podstatného –, ale predsa sa zdá, že mnohé veci majú istý spoločný menovateľ. Mnohé z týchto udalostí sú pritom veľmi zvláštne, bizarné či mätúce.

Predvčerom som ľavým uchom počúval debatu kdesi v reštaurácii. Pravým som nepočúval nič, oddychoval som.

Neviem, ako je to oficiálne, v katechizme, ale osobne považujem za najsilnejšiu Ježišovu iniciatívu (samozrejme, predtým, ako vstal z mŕtvych) to, ako vyhnal kupcov z chrámu.

Bol som svedkom odbornej debaty a prišiel som na to, čo chýba slovenskej politickej scéne, aby mala ten správny výraz a bola vlastne pre každého.

Určite by som nehovoril o superschopnosti, pravdou však je, že si pamätám.

V mojich stĺpčekoch píšem o rôznych veciach a vy tak počujete môj vnútorný svet cez moje slová. Dnes chcem ale spraviť výnimku a ponúknuť sondu do vnútorného sveta iných vzácnych ľudí.

Majora Zemana mám spojeného s relatívne útlym detstvom, azda ako väčšina mojej generácie, a faktom je, že ako programové politické vymývanie mozgov som ho začal vnímať, až keď sa vrátil v deväťdesiatkach na obrazovkách ČT.

Vraj sa mali (stále majú) na Slovensku konať majdany. Ja som sa nedávno z jedného vrátil, ale takého úplne originálneho. Mám na mysli Majdan nezaležnosti, čo je ukrajinsky názov pre Námestie nezávislosti v centre Kyjiva.

Začalo ma baviť, predstavovať si, čo všetko by sme mohli časom dať do ústavy. Myslím, že časom by to mohlo byť aj myslenie.