Znie to neuveriteľne, ale niekto mi poslal uniknutý náčrt z dokumentu Desatoro pre-fíca-ného diktátora. Neviem žiadne bližšie detaily, a uvádzam preto len jeho obsah:

Dlhé cesty vlakom majú niečo do seba. Človek sa usadí a predstava, že ide kamsi do neznáma, alebo teda ide domov a bude to trvať dlho, ho uvedie do stavu, keď sa v ňom otvára priestor na úplne inú než všednú debatu o tom, čo všetko u nás nefunguje.

Máločo ma dokáže vytočiť viac ako také tie zbytočne pseudo-optimistické floskuly spojené s trénovaním životného štýlu a mentálneho nastavenia.

Nech je umenie čímkoľvek, osobne o ňom najradšej uvažujem ako o civilizačnom laboratóriu, kde v bezpečnom prostredí fikcie, pravdivejšej ako skutočnosť, celkom programovo oddeľujeme slobodu od zodpovednosti.

Čo nás robí ľuďmi? Čítam teraz s mojimi deeptalkermi knihu Vita Contemplativa od Byung-Chul Hana, v rámci nášho večerného online kurzu, a zaznela tam odpoveď: „Inactivity constitutes the human.“

Neviem, či je to možné a či by sa to malo robiť, ale zamyslel som sa nad zálievkou na hlávkový šalát. A tiež nad tým, čo je to vďačnosť. Koľko vydrží spontánne a koľko organizovane.

Nie je to veľmi populárne, priznávať sa k tomu, ale ja naozaj neviem, čo sa opýtať umelej inteligencie. Mnohí známi sa jej dennodenne pýtajú, no ja som stále akosi v rozpakoch a kladiem si otázku, že akú otázku jej položiť, aby som sa tiež niečo spýtal.

V júli 2018 sa skupina siedmich európskych cyklistov vydala na cestu po svete. Ich poslaním bolo naplniť vznešený ideál: zažiť krásu sveta na vlastnej koži a ukázať, že ľudstvo v jadre spája dobrota, priateľstvo a túžba po mieri.

Neodvážim sa tvrdiť, že je to často, keďže do veľkej miery je to súčasť mojej práce, ale do kina chodím minimálne raz-dvakrát týždenne.

Bol som cez Veľkú noc na túlačkách a získal som cenné právne rady, ktoré ma inšpirovali a odkryli mi úplné nové zákutia odboru práva aj reality ako takej.