Prichádza jar, človek to pozná z rôznych vecí. Niektoré sú ale podivnejšie ako iné. Ja mám jednu, na ktorú sa každú jar teším, že ju zase budem mať možnosť pozorovať a že možno konečne tento rok pochopím tú tichú záhadu.

Je dôležité o veciach diskutovať. Ale zase z odstupu. Načo sa púšťať do hĺbky. Svet predsa zaujíma originalita riešení, nie nuda nejakej istoty.

Niekde sa stala chyba, niekde sa stalo viac chýb a sme tam, kde sme. Nevieme, kde presne, samozrejme, len sa nám zdá, že to nie je šťastné, svetlé a veselé miesto plné nádeje a optimizmu, ale je to miesto tmavé, temné, beznádejné a bezvýchodiskové. Psota a zmar.

Diskusia, ako forma rozhovoru zacieleného na lepšie pochopenie otázky či problematiky, je nám ľudom vlastná a je potrebná. Máme na ňu ale dosť príležitostí v dnešnom ulietanom svete, ktorý tlačí na výkon, a ešte aj spánok či dovolenka sú chápané ako príprava na ešte efektívnejšiu prácu?

Minule sme s priateľmi debatovali, že ako to dnes je – človek sa ráno prebudí vždy do úplne inej reality. Tá sa celý deň potom „ustabilňuje“ (neviem, či je také slovo, ale asi už áno), aby ju na druhý deň nahradila úplne iná realita.

Klasická Disneyho Snehulienka, nakrútená v roku 1937, azda jeden z najslávnejších animovaných filmov vôbec, sa dočkala svojej novej, hranej verzie.

Keď sa ho spýtali na jeho nastávajúcu májovú návštevu Moskvy, odpovedal: „Odmietam spájať prítomnosť s minulosťou.“

Tak sme sa dostali do situácie, keď ľudia, ktorí vedú u nás kultúru, verejne deklarujú, že nevedia, kam nás kultúra vedie.

Kritické myslenie je termín, ktorý sa opakuje stále. Taký ten – ako sa hovorí –, buzzword. Na tom sa asi zhodneme všetci. Čo to ale to kritické myslenie je, to už pri všetkom bzučaní až také jednoznačné nie je.

Jóóój, ale by som si zakonšpiroval. Nie jednoducho, samozrejme, žiadny Rothschildov trust, slobodomurári, Reptiliáni, svetový priemyslovo-vojenský komplex ani globálna oligarchia a ďalší zvyčajní podozriví, ale niekto, na koho sme ešte neprišli.