Na sobotňajšie popoludnie som cez Facebook dostal pozvánky na dve akcie. Zúčastním sa len na jednej z nich.

Už vyše týždeň sa každý deň pozerám na hromady tašiek s oblečením, ktorým sa snažíme nájsť nových majiteľov. Nadávam si, do čoho som sa to pustil. Hneď v zápätí to však prebije iný pocit.

„Keď som v roku 2007 otvoril kauzu Veľký Slavkov, intuitívne som cítil, že Vladimír Mečiar ju politicky nerozchodí. To, že jeho človek skončí pre kšefty s pozemkami na súde, by mi však nenapadlo."

Načo sem vôbec lezú? Kto ich volal? To len zopár "pravdoláskových" polobláznov na čele s tým Popradčanom, ktorý vykrikuje do sveta čosi o empatii, porozumení a pomoci.

Doteraz som bránila pochody za život. Nie, nie je to len paranoidná manifestácia proti dekadentnému úpadku, hovorila som svojim liberálnejším kamarátom. Už nebudem.

Zo strany Sieť odchádza Martin Dubéci, človek, ktorý stál v čase vydarenej prezidentskej kampane po boku Radoslava Procházku. Nie je to tak dávno, čo podobný odchod ohlásil hovorca Siete Ján Orlovský. K tomu dve poznámky.

V poslednej dobe som vďačný za všetko. Aj za selektívnu pomoc kresťanským utečencom zo Sýrie. Aj za vládnu pomoc iba stovke týchto ľudí. Aj za to, že Slováci reagujú vlnou pomoci až teraz, po Parndorfe.

Šokujúcu vraždu reportérky a jej kameramana v priamom prenose niektoré americké médiá ihneď zvalili na príliš benevolentnú úpravu držby zbraní. No pozornosť treba skôr venovať dôvodom, ktoré ako svoje motívy uviedol samotný strelec.

Župan Kotleba vyvesil v deň výročia SNP na úrad, ktorý si osvojil smútočnú zástavu. Ako rodeného Bystričana ma to uráža.

Videl som mnohé vojny, masové hroby, zemetrasenia, cunami. Cítil som sladkastý mŕtvolný zápach spálených a rozkladajúcich sa tiel. No nič nebolo desivejšie ako toto.