keď som pred dvomi rokmi vymenil profesiu akademika za povolanie novinára, len sotva som tušil, aká dynamická práca ma čaká a ako rapídne sa začne socializovať môj život. Najviac som sa obával rozhovorov, pretože som si ich pri svojej introvertnej povahe predstavoval ako niečo nedosiahnuteľné. Na prvé rozhovory som si dokonca vždy spísal zo desať krásne sformulovaných otázok. Položil som z nich asi tri, ďalšie sa ukázali ako zbytočné. Zrazu ich bolo treba klásť celkom inak. Tak som sa učil robiť to všetko spontánnejšie.
Tento rok sa to zmenilo a rozhovory ma začali baviť zo všetkého najviac. Pretože som sa zrazu stretával so zaujímavými ľuďmi, ktorí neuveriteľne obohacovali môj svet. Sú to moji skvelí ľudia, tak ich sám pre seba nazývam. Nielenže som sa od nich veľa dozvedel, ale aj to, čo robia a ako to robia, bolo pre mňa neraz veľmi inšpirujúce.
Tak napríklad Martin Odler, s ktorým som hovoril o jeho egyptologickom výskume – s napätím som počúval, keď mi rozprával o tom, ako chodieva na expedície do Abúsíru, aby tam skúmal akési medené nádoby z dávnych dôb a o tom, ako sa robí súčasný výskum v tejto oblasti, ako vníma silné a slabé stránky slovenskej vedy, a aké je to byť súčasťou svetovej egyptológie. Nedávno sme sa opäť stretli pri pive v Prahe a zas sa rozhovoril o najnovších egyptologických objavoch. Martin je výborný slovenský vedec, ktorého renomé úžasne rastie. Držím mu palce.
Podobne silný zážitok som mal z rozhovoru s Evinou Stein, ktorá mi rozprávala o stredoveku tak zanietene, až som mal pocit, že sme sa do toho stredoveku v čase presunuli, akoby sme sa tých ľudí z 9. storočia doslova dotýkali. Takí boli zrazu blízki. Evina číta latinské texty, ako keby to boli maily, ktoré jej prišli od priateľov z minulosti. Ten zápal pre stredovek z nej sršal tak veľmi, že som si ju ešte dlho potom predstavoval, ako sa len tak obyčajne, ľudsky rozpráva s najväčšími mozgami minulosti a smeje sa s nimi na akomsi postmodernom vtipe.
„Osobitnou skupinou boli pre mňa skvelí ľudia, ktorí sa venujú umeniu a starajú sa oň, aby sme sa my ostatní mohli z neho užasnutí tešiť.“
Alebo Janka Bašnáková a jej kognitívny výskum. Bolo pre mňa opäť očarujúce počúvať o tom, ako funguje magnetická rezonancia a ako treba úskokom klásť skúmaným osobám tie správne otázky, aby robili (mozgom) presne to, čo od nich výskumník potrebuje. Lebo len vtedy sa dá zachytiť tie očakávané signály a oddeliť ich od okolitého šumu. Len si to predstavte, chcieť zachytiť mozgovú aktivitu, ktorá sa spája s prerieknutiami. Ako navediete ľudí na to, aby sa preriekli?
No neboli to iba vedci, s kým som sa tento rok rozprával. Zvláštne miesto medzi mojimi skvelými ľuďmi roku 2017 má nepochybne Milan Lach, gréckokatolícky biskup, ktorý už dnes pôsobí v USA. Rozprával mi veľa o tom, ako chápe otcovstvo (on, ktorý žije v celibáte), ale aj o tom, že úlohou biskupa je byť pastierom, ktorému najviac záleží na tej jednej ovečke, čo sa stratila a trasie sa kdesi vonku v úzkosti a vlastných strachoch. Zmýšľajú takto aj ďalší naši biskupi? Nevidím jasne do toho, prečo musel Milan odísť zo Slovenska, no mám pocit, že je to preňho tak trochu aj vykúpenie. Tam vonku bude môcť viac rozvinúť to, čo tu, žiaľ, až tak nemohol.
Alebo nedávno: Praha a rozhovor s jedným neskutočne rozhľadeným mužom, profesorom Janom Sokolom, signatárom Charty 77, filozofom a prezidentským kandidátom. Čítal som predtým jeho texty, poznal som ho z kníh, a zrazu sme sedeli v jeho pracovni. Dodnes mi v ušiach rezonujú jeho slová o občianstve a o tom, že demokrat musí počítať s náhodnou a nepredpokladanou vzorkou ľudí, s ktorými spolupracuje. Inak má blízko k totalitarizmu a tyranii. Keď mi o demokracii hovoril tento človek, ktorý ju má nielen premyslenú, ale aj vnútorne prežitú, až som sa zahanbil, koľko sa jej ešte musím učiť. Ale to zahanbenie razom vystrieda pocit, že o nej zas viete čosi viac.
„Baví ma prenášať ich zanietenie a vášeň pre veci, ktoré robia, na ďalších.“
Osobitnou skupinou boli pre mňa skvelí ľudia, ktorí sa venujú umeniu a starajú sa oň, aby sme sa my ostatní mohli z neho užasnutí tešiť. Katarína Vošková vie o Kostole svätej Kataríny v Banskej Štiavnici hádam všetko a ešte viac o tajomnom Majstrovi MS a jeho obrazoch. Keď som bol neskôr v Budapešti a zazrel som na plagáte Maďarskej národnej galérie Pannu Máriu s Alžbetou z obrazu Navštívenie od Majstra MS, hneď som si šiel ten oltárny obraz pozrieť „naživo“. Je nádherný a človeku je až ľúto, že dnes už nemožno vidieť ten starý gotický oltár celý pokope. Podobne to bolo s Dušanom Buranom, ktorý mi o pár mesiacov nato nielenže dlho rozprával o Majstrovi z Okoličného, ale urobil pre mňa aj individuálnu prehliadku a ukazoval mi na obrazoch detaily, ktoré laické oko len tak nezachytí. Katarína Bajcurová nás zas podobne zasvätene voviedla do výstavy Sen x skutočnosť. A naposledy to bol Aurel Hrabušický – sedel som uňho v byte a hovorili sme o Milošovi Alexandrovi Bazovskom, jeho fotografovaní a maľbách. Všetci sú to skvelí a erudovaní ľudia, ktorí toho veľa vedia a pritom sa nepokladajú za odborníkov na všetko – stačí im, že sú dobrí v tom, čomu sa venujú.
Tak to bolo aj s mnohými ďalšími, ktorých som tu nemenoval (verím, že mi to odpustia), no každý z nich mi otváral horizonty, ktoré som sa potom usiloval sprostredkovať ostatným cez články a rozhovory v .týždni. Toto ma na stretnutiach s mojimi skvelými ľuďmi baví zo všetkého najviac: byť spojkou medzi ich svetom a svetom nás ostatných. A nielen to: baví ma prenášať ich zanietenie a vášeň pre veci, ktoré robia, na ďalších. Neviem, či sa mi to darí, ale budem v tom pokračovať.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.