Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kurátorka výstavy Sen × skutočnosť: Boli Fulla a Benka kolaboranti?

.eva Čobejová .anton Vydra .rozhovory .kultúra

V Slovenskej národnej galérii sa koncom februára končí výstava mapujúca umenie a propagandu vojnového slovenského štátu. Takmer 80-ročný odstup veci len pomáha. O tom, ako umelci fungovali v slovenskom štáte, hovoríme so spoluautorkou výstavy Katarínou Bajcurovou.

Kurátorka výstavy Sen × skutočnosť: Boli Fulla a Benka kolaboranti? Časť obrazu Cypriána Majerníka s názvom Utečenci.

jeden z pocitov návštevníka výstavy Sen verzus skutočnosť: Nepatrí toto viac do Historického múzea ako do SNG?

My si myslíme, že takýto typ výstavy patrí do galérie. Mali sme už podobné projekty: Slovenský mýtus, Nové Slovensko, Prerušená pieseň, kde sme sa pokúsili o širší pohľad na problém či dobu, ktorú tie výstavy mapovali. Dalo sa to urobiť len tak, že sme do výstavy zapojili aj historické dokumenty alebo dokumenty iného typu ako primárne výtvarno-umelecké. Tento typ výstav sa už vo svete bežne robí. Sú to súčasné muzeálne stratégie.

hoci pri takejto prezentácii sa stane, že samotné obrazy trošku zaniknú.

Iste. Ale toto obdobie už bolo predstavené na výstavách obrazov – teda len cez umenie. Nóvum našej výstavy je, že sme sa pokúsili ukázať širší kontext. Tým, že sme zapojili aj fotografiu a úžitkové artefakty, ako aj propagandu či film.

pripraviť výstavu, kde by sa ukázali aj umelecké diela poplatné dobovej ideológii, je ťažké, pretože v depozitároch galérií sa takéto diela zvyčajne nenachádzajú. Ani správcovia rodinných pozostalostí nemajú ambíciu ukazovať práve takéto diela, ak vôbec ešte existujú. Čo s tým?

Na tento problém sme narazili, a preto je na výstave to „zlé“ alebo „ideologické“ či „propagandistické“ umenie predstavené druhotne – cez plagát, knihy, fotografické archívy STK, dobovú tlač. Ateliéry a umelcov sa po vojne prečistili, takéto diela sa do galérií ani veľmi nenakupovali. Ocitli sa skôr v múzeách ako historický dokumentačný materiál, preto sme do našej výstavy museli zapojiť aj veľa iných inštitúcií, kde sme tieto artefakty a dokumenty hľadali. Artefaktov zo súkromných pozostalostí bolo minimum. Silne propagandistické diela totiž vznikali na objednávku, dostali sa vtedy skôr do majetku verejných inštitúcií a po vojne sa stratili alebo boli zničené.

z vášho výskumu vyplýva, že tvrdo propagandistické umenie robili za slovenského štátu skôr druho- či treťotriedni umelci. Sedí to?

Dá sa to tak povedať. Hoci umelci prvej kategórie tiež mohli byť využití. Ale nepovedala by som, že by sa aktívne zapájali do propagácie režimu. Iste, ich diela sa publikovali, mali výstavné možnosti, ale prvoplánový ideologický program neprinášali. Boli to skôr umelci „nižšej“ kategórie, ktorí ochotnejšie nastúpili na národnosocialistický program. No ťažko sa nám to dnes špecifikuje, lebo stopy sú zametené. A po vojne sa už k tomu nikto nehlásil.

ktorý zdroj vám dobre priblížil, ako to bolo s umelcami a ich angažovaním sa v prospech režimu?

Našli sme v archíve materiály z preverovacích komisií z rokov 1946-47, ktoré zriadila Umelecká a vedecká rada. Tieto komisie preverovali, čo umelci v čase slovenského štátu robili. Iste, to preverovanie sa už robilo z nových pozícií, ale ešte tu nebola komunistická diktatúra. Zápisnice z previerok máme v archíve výtvarného umenia SNG. Mimochodom, predsedom týchto komisií bol Martin Martinček. Právnik, neskôr známy fotograf.

Ján Mudroch: Návrh na obálku zborníka slovenských nadrealistov, 1940, SNG.SLOVENSKÁ NÁRODNÁ GALÉRIAJán Mudroch: Návrh na obálku zborníka slovenských nadrealistov, 1940, SNG.

najvýraznejšou výtvarnou osobnosťou, ktorá sa spájala so slovenským štátom, je Martin Benka. Režim akoby si ho osvojil a nabádal aj ostatných maľovať v duchu benkovského svojrázu. Ako z toho vychádza samotný Benka?

Benka je dosť zložitý prípad. On žil do roku 1939 v Prahe, od dvadsiatych rokov často cestoval na Slovensko a už vtedy prijal tému slovenského ľudu a jeho života za kľúčovú, erbovú. Postavil si program vybudovania nacionálne definovaného maliarstva, ktorý sledoval. Keď sa po vzniku Protektorátu presťahoval z Prahy na Slovensko, pravdepodobne mu imponovala myšlienka slovenskej samostatnosti. Veď k nej akoby celý život spel. Dostal tu potom aj spoločensky lukratívne funkcie – stal sa profesorom na Oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej, predsedom Spolku slovenských výtvarných umelcov.

čiže sa stal akoby najvyššou autoritou v slovenskom výtvarnom živote.

Áno, ale už roku 1941 tieto funkcie opustil a stiahol sa do Martina, kde pracoval pre Maticu slovenskú. Mal zákazky, robil známky, diplomy, celú tú úžitkovú prevádzku, ale to robil už aj pred vznikom slovenského štátu. Ilustroval veľa kníh, kalendárov, dostával objednávky na monumentálne práce, pre architektúru i sakrálne diela. Pocit, že je žiadaný, je určite pre každého umelca príjemný.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite