ako to vyzerá na tvojom novom pôsobisku v USA?
Ako v hocijakom inom meste, žijú tu normálni ľudia, majú rovnaké problémy, aké riešia aj ľudia inde na svete. V tomto zmysle to teda nie je nejaké výnimočné prostredie. Akurát musím popracovať na angličtine, aby som sa s nimi mohol rozprávať plynulejšie.
parmská diecéza či eparchia nie je veľká, pokiaľ ide o počet veriacich, farností či kňazov. Je však rozsiahla.
Áno, pokiaľ ide o geografické územie, tak rozsah tejto eparchie pripomína temer polovicu Európy, je to až štrnásť štátov USA. A je to eparchia, ktorú by som nazval misijnou.
čo to znamená?
Už dnes viem o siedmich žiadostiach od štyridsať- až päťdesiatčlenných spoločenstiev eparchie na juhu a západne od Chicaga, kde by bolo treba poslať kňaza. No ja, žiaľ, nijakého nemám. Veriaci na nových miestach si ho pýtajú, čo však znamená, že ho budú musieť uživiť, keďže v USA platí odluka cirkvi od štátu. Tieto komunity gréckokatolíkov vznikajú ako úplne nové. V tomto zmysle je to skutočne misijné územie a situácia gréckokatolíckej cirkvi je tu preto iná než na Slovensku.
ale Amerika sa spája skôr s protestantizmom alebo latinskou tradíciou Katolíckej cirkvi. Nie je to trochu exotické, byť gréckokatolíkom v USA?
Nie, nie je to vôbec exotické. Polovica našich veriacich pochádza z rodín, ktoré pred vyše sto rokmi prichádzali do Ameriky za prácou z oblastí východného Slovenska a z Podkarpatskej Rusi. Koncentrovali sa najmä v okolí Pittsburgu, New Jersey, Chicaga, Detroitu alebo Clevelandu, kde boli veľké fabriky alebo uhoľné bane. Exotické to bolo skôr vtedy, pred stotridsiatimi rokmi.
„Ja sám som Rusín a nehanbím sa za to, lebo je to súčasť mojej identity.“
prečo?
Pretože vtedajší rímskokatolícki biskupi, prevažne írskeho pôvodu, našich ženatých kňazov neakceptovali, a to až do takej miery, že si z Ríma vymohli dekrét vydaný Svätým otcom o zákaze účinkovania ženatých gréckokatolíckych kňazov na území Severnej Ameriky. Aj v dôsledku toho sa časť našich gréckokatolíckych veriacich, približne dvadsať- až tridsaťtisíc ľudí, na protest oddelila a vytvorila si vlastnú pravoslávnu karpatoruskú gréckokatolícku cirkev v Amerike. Sám v nej mám svojich vzdialených príbuzných po mojom otcovi. Dekrét, ktorý im komplikoval život, však pápež František pred dvoma rokmi úplne zrušil a vzťahy s rímskokatolíckymi biskupmi sú už dnes celkom v poriadku.
tamojšia eparchia je definovaná ako ruténska gréckokatolícka cirkev, čo človeka aj prekvapí, pretože slovo „rutén“ nie je u nás bežne používané. A pritom ruthenian označuje viac-menej „Rusína“.
Vec sa má tak, že tu v Parme, ale aj v celých USA pôsobí ešte ďalšia gréckokatolícka cirkev, ktorá tu má aj svoje biskupstvo – ukrajinské.
v Parme pôsobia dva gréckokatolícke biskupské úrady?
Áno. Keď sa v USA utvárala cirkevná štruktúra, bolo treba nejako vydeliť cirkev týchto našich veriacich od ukrajinskej a neskôr aj od melchitskej gréckokatolíckej cirkvi. Melchiti, čiže gréckokatolíci hovoriaci po arabsky, pochádzajú z chalcedónskeho vyznania viery a pôvodne sú z oblasti Blízkeho východu, sem prišli až neskoršie.
to označenie teda vzniklo až v USA?
Nie. Svoj pôvod má v mukačevskej eparchii na Podkarpatskej Rusi a skoro všetky odvodené eparchie od nej mali alebo majú označenie „ruténska“. Donedávna sa tak označovala aj Prešovská archieparchia v oficiálnej pápežskej ročenke Annuario Pontificio, no dnes už nie. U nás sú Rusíni vnímaní len cez svoj špecifický dialekt, ale historicky je to veľmi zaujímavá menšina so svojou históriou, tradíciou i teritóriom. Dnes sa nej len málo vie, pretože túto menšinu málokto pozornejšie študuje. Ja sám som Rusín a nehanbím sa za to, lebo je to súčasť mojej identity. Nedá sa totiž poprieť svoj pôvod, svojho otca a matku. A hoci sme boli počas komunizmu potieraní, lebo sa tento termín spájal s gréckokatolíckou cirkvou, sme tu aj naďalej. Máme silný koreň.
„Hľadáčik nasmerovaný na cirkev sa dá pochopiť, lebo cirkev vystupuje často ako morálna autorita.“
no Rusíni žijúci dnes v USA sú už zrejme dosť amerikanizovaní.
Pravdaže, z tých tridsiatich farností parmskej eparchie, ktoré tu pôsobia, sú len dve také, kde sa ešte slúži staroslovienska liturgia. Všade inde sa už používa angličtina. Je to aj tým, že polovica veriacich v tejto diecéze nie sú potomkovia našich Rusínov, ale sú to konvertiti z protestantizmu alebo z iných cirkví, sú rôznych národností alebo to boli pôvodne úplne neveriaci ľudia. Preto sa naša gréckokatolícka cirkev v USA označuje ako Byzantine Catholic Church.
a ako títo ľudia vnímajú vzťah byzantskej liturgie a ruského jazyka, ktorý je im celkom cudzí, na rozdiel od gréckokatolíkov žijúcich na Slovensku, ktorí k tomu majú predsa len jazykovo aj kultúrne bližšie?
Títo ľudia nijako nevnímajú vzťah byzantskej liturgie a ruského jazyka, lebo po rusky z nich sotvakto vie. Sú to Američania, ktorí sú zvyknutí liturgiu sláviť po anglicky.
hovoríš teda, že ruténski gréckokatolíci sa inštitucionálne líšia od tých ukrajinských. Ty si však v posledných rokoch dosť sledoval aj dianie na Ukrajine. Ako si ho vnímal?
Áno, líšia sa tým, že ukrajinská gréckokatolícka cirkev má svoj pôvod na ukrajinskej Haliči, za Karpatským oblúkom smerom na východ. Pokiaľ ide o tamojšiu situáciu, je to tam zlé. Ak chce niekto robiť zlo a chce znižovať ľudskú dôstojnosť, vždy si nájde spôsob, ako to robiť. Ak chcú vládni predstavitelia akejkoľvek krajiny ťažiť z vojny a posielať v rámci svojich politických hier do krvavých bojov mladých chlapcov, je to zlé a nemôžem s tým súhlasiť. Mesačne niekde v Donbase zomiera údajne dvadsať až tridsať chlapcov, možno aj viac. Ľudia na Ukrajine zápasia o vlastnú existenciu, je to hrozná, tragická situácia. Stačí tam vycestovať a hovoriť s obyčajnými ľuďmi. A my sme povolaní ohlasovať evanjelium lásky a odpustenia komukoľvek.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.