z akej rodiny pochádzate?
Som Bratislavčanka. Obaja moji rodičia pracovali ako výskumníci v prírodných vedách. Môj otec veľmi dúfal, že si vyberiem nejaký technickejší smer. A aj sama som plánovala, že budem študovať astrofyziku.
astrofyziku?
Áno, bol to môj cieľ až do konca strednej školy. Ale práve tam ma začala baviť latinčina, a tak som presedlala na humanitné vedy – na veľké sklamanie môjho otca.
aká bola jeho prvá reakcia?
Spýtal sa ma, čo s tým chcem v živote robiť. Napokon sa s tým zmieril, ale najprv chcel, aby som spolu s latinčinou študovala aj anglistiku. To som aj začala, no neskôr som sa predsa len sústredila iba na klasickú a stredovekú latinčinu.
„Môj otec veľmi dúfal, že si vyberiem nejaký technickejší smer.“
to ste už študovali na Masarykovej univerzite v Brne?
Áno, a vtedy som aj dostala štipendium do Holandska priamo na medievalistiku so špecializáciou na latinskú a hebrejskú literatúru.
prečo ste za klasickými jazykmi išli až do Holandska?
Pretože tam je tá tradícia oveľa silnejšia než u nás. V Holandsku majú napríklad podobne ako v Nemecku či Francúzsku stredné školy so zameraním na latinčinu a gréčtinu. Niektorí študenti teda prichádzajú na vysokú školu s tým, že už majú za sebou štyri roky štúdia týchto jazykov.
to znamená, že v zahraničí na vysokú školu už idú študenti ako hotoví latinčinári?
Áno, pokiaľ mali dobrú prípravu, po skončení strednej školy sú pripravení na to, že môžu rovno začať robiť na univerzite odbornú prácu s textami.
no v takom prípade musí ten, kto sa chce dnes živiť latinčinou, robiť ju nielenže dobre, ale excelentne. Inak to prestáva mať zmysel.
No ale veď presne o to ide aj mne. Jednoducho, musím to robiť na plný výkon, skutočne špičkovo. Lebo ak by som to nerobila takto, potom by mal pravdu môj otec: čo by som s tou latinčinou robila?
to je silná motivácia.
Je to ako v športe. Ak chce niekto robiť šport profesionálne a živiť sa ním, tak je celkom samozrejmé, že ho budete robiť špičkovo. A tak je to aj vo vede, kde tiež existuje určitý trh, v ktorom má šancu preraziť nanajvýš tak horných päť percent.
a vy chcete medzi tých päť percent patriť?
Áno.
to vážne?
Musím sa o to pokúšať, lebo inak sa môžem obzerať po inej práci. Ale samozrejme, je ťažké takto povedať, čo robí tých päť percent práve tými piatimi percentami: výskum, vzdelávanie, popularizácia? Len teraz som bola na konferencii v Nemecku, kde boli so mnou za stolom výskumníci v mojom veku. Mnohí z nich sa vôbec nevenujú popularizácii, nie sú aktívni na sociálnych sieťach, nezaujíma ich nejaký outreach, presah do iných oblastí a k verejnosti. A pritom sú to špičkoví výskumníci a ich publikácie patria k vrchným piatim percentám toho, čo sa napísalo. No zlyhávajú na úrovni popularizácie. Oni však musia vyjsť zo svojej bubliny. Ako chcú potom presvedčiť ostatných o zmysle toho, čo robia?
to ma zaujíma: prečo to práve humanitní vedci nerobia?
To je veľmi dôležitá otázka. Mnohí si ju kladú: je popularizácia súčasťou vedy, alebo stačí iba robiť špičkový výskum, no netvítovať, nechodiť do médií, nevysvetľovať, neprihovárať sa tým, ktorí nie sú vedci? Mne aj ďalším je čoraz jasnejšie, že nemôžeme ostať uväznení iba v akademickej „slonovinovej veži“. Jednoducho, z tej ulity treba vychádzať von.
problém je však aj v tom, že popularizátori vedy sú často svojimi kolegami scestne pokladaní za slabších vedcov.
Ja by som to povedala takto. Ľudia, ktorí dnes pôsobia vo vrcholovej vede, sú prešpecializovaní. Nielenže sú špecializovaní na svoj vlastný odbor, ale ešte aj v rámci neho sa ešte viac špecializujú na jednu jedinú oblasť alebo tému, na ktorú sú svetoví experti. Sústreďujú sa na veľmi úzky problém a ten sa snažia ešte viac posunúť vpred. To je model, ktorý sa v akadémii prirodzene presadil, pretože je efektívny, keďže výskumníci koncentrujú všetku svoju energiu na špecifické miesta, kde vedia, že môžu „preraziť“. Byť dobrým popularizátorom, naopak, znamená mať prehľad, vedieť pracovať v rôznych oblastiach, raz písať o jednom, raz o druhom. Je to opak toho, k čomu sú dnes štandardne vychovávaní vedci.
„Inovácie vznikajú zriedkavo v izolácii. Sú výsledkom spolupráce a komunikácie medzi viacerými partnermi.“
poďme k stredoveku. Čítate stredoveké texty v latinčine, čo je pre vás latinčina dnes?
Teší ma, keď si čítam tie staré texty a rozumiem im. A teší ma, keď zistím, že s nejakým dávno mŕtvym človekom súhlasím, dokonca že mi ten text akoby zapol žiarovku v hlave. Niekedy mám pocit, akoby tí ľudia, ktorých čítam, boli priam postmoderní. A ja si vtedy hovorím, ako je to možné, veď takto by to nemalo byť, oni predsa neboli postmoderní – no a istým spôsobom boli. Pre mňa latinčina nie je mŕtvy jazyk, komunikujem ňou s nimi.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.