Je neskoré pondelkové popoludnie, na marec pomerne teplo. Pred poštou na Vlasteneckom námestí v Bratislave sa ako had ťahá dlhý rad nervóznych čakajúcich.

Nie je to tak dávno, čo som deň pred voľbami písal o tom, že budeme mať fašistov v parlamente. A dnes? Už čitateľov písanie o Kotlebovi otravuje.

Vie pekne rozprávať. A má šarm, ktorý postaršie dámy na smeráckych mítingoch unášal do romantických zákutí ich myslí. V tom sú si podobní s kolegom Kaliňákom.

V uniknutých dokumentoch z Panamy sa v utorok objavilo zaujímavé meno. Meno Slováka, ktorý by mohol už o niekoľko rokov ovplyvňovať životy miliárd ľudí.

Pred mnohými rokmi mi môj sused, bývalý riaditeľ stavebného podniku, navrhol, aby sme išli privatizovať. Ja vraj mám ošetriť tých politikov a on zoženie v bankách peniaze.

Ak niekto vo volebnú noc zvíťazil dvakrát, bol to Miroslav Lajčák. Minister zahraničných vecí sa ľahko mohol stať premiérom.

Pochod učiteľov v štrajkovej pohotovosti je podľa ministra školstva iracionálny. A to, čo chce tento minister predložiť ako návrh programového vyhlásenia vlády, to je racionálne?

Švihácky výzor, šarm a jasnosť v komunikácii mu zostávajú. Stále je to ten Kaliňák, ktorý kedysi zvykol vyjsť medzi novinárov na cigaretu a uvoľnene rozprávať o čomkoľvek.

Ochota, s akou sa tu zmäkčuje pohľad na ďalšiu Ficovu vládu, je nerozumná a – nebezpečná.​ Až keď preváži akceptácia tohto druhu spravovania štátu, prehráme a posilní to extrém.

Filozofi nebývajú pohodlnými radcami. Naopak. Ich typickou črtou je (malo by byť), že sú ako ovady v konskom sedle (to povedal Platón), že nenechajú veci na pokoji, že provokujú.