Vyzerá to ako maslo, správa sa to ako maslo, chutí to ako maslo, no nie je to maslo. Mnohí, predovšetkým tí nedočkavejší z nás, hovoria, že je dokonca lepšie, pretože sa pohodlnejšie roztiera. Postrach každého roduverného výživového poradcu: margarín.

Keď sa nesú, vidno to v celej miestnosti. Ľudia dvíhajú hlavy a naťahujú krky, aby ich zazreli. Z tanierov v čašníkových rukách sa parí a v miestnosti to zašumí. Najmenej polovica z prítomných totiž začne ľutovať, že si ich neobjednali tiež. Pirohy.

Obrovský ružový plátok. Pozeráme naň a máme pocit, že dýcha. Najemno nakrájaný, voľká si na pulte, alebo ešte lepšie – na voskovom papieri, v ktorom zabalený poputuje rovno do nášho košíka. Žmurká na nás svojimi bielymi okami a dožaduje sa pozornosti. Mortadella.

Vyníma sa pod plátkami údeného mäsa či carpaccia, figuruje ako súčasť sviežeho šalátu spolu s ostatnými zelenými kamarátkami, odvážnejší ju jedia len zakvapnutú olejom a citrónom. Jej listy sa podobajú na púpavu a chutia horkasto, s jemným štipľavým chvostíkom. Rukola.

Máme ju na stole častejšie, než by sa to našim lekárom či výživovým poradcom páčilo. No nedá sa inak. Najmä v týchto sviatočných dňoch, keď sa patrí jar privítať množstvom vajíčok, nastrúhaným chrenom s cviklou a kusiskom nefalšovanej údenej šunky.

Ešte v deväťdesiatych rokoch sme ho v obchodoch iba sotva mohli nájsť tak, ako ho bežne vídame dnes – vystaveného na ľade. Skôr by sme naň natrafili ako na natlačeného v konzervách: lacnejšieho v podobe sivých rozvarených chuchvalcov, prémiového ako ružové kúsky. Tuniak.

Dnes sa o ňom málokedy píše či hovorí, a to aj napriek tomu, že stále stojí za mnohým pozoruhodným a dobrým, čo vyprodukovala na poli gastronómie či priamo kultúry naša civilizácia. Skromný motor zázračnej evolúcie ľudstva s obyčajným menom: jačmeň.

Visia z nádherného, členitého stromu a šelestia vo vlahom prímorskom vánku. Nevyzerajú dvakrát vábne. Sú všakovako poskrúcané, tmavohnedé a tvrdé. Pripomínajú na strome zabudnuté rohy stredomorskej divej kozy či africkej gazely. Sú to však len obyčajné struky, ktorým domorodci hovoria karob.

Nechodím do práce. Obchody navštevujem len vtedy, keď je špajza prázdna. Chodím však na prechádzky. Vraj to pomáha. A dnes som objavil pre mňa doteraz kus neznámej prírody na pravom brehu Dunaja.

Patria medzi najdrahšie orechy na svete, hoci to vlastne ani orechy nie sú. Človek už skúsil hádam všetko: kedysi sa však očividne zahral na veveričku a zo stromu zniesol na naše taniere semienko, ktoré nesmie chýbať v žiadnej stredomorskej kuchyni – píniový orech.