Lahodná zelená pasta s maslovo-rastlinnou osviežujúcou chuťou a jemným limetkovým nakopnutím je už pomerne rozšírená aj u nás. Dostať ju nielen v mexicky ladených bistrách, ale pomaly všade. A pritom – cesta do Európy jej trvala neuveriteľne dlho. Guacamole.

Malý učupený bochníček v plastovom obale. Po vykotúľaní, či presnejšie vyklopení, sa jemne chveje. Možno nedočkavosťou, kým sa do neho nezaborí nôž alebo dezertná lyžička, aby ho preniesla na chlieb či k ústam. Syr s nepopierateľne afektovaným názvom: žervé.

Kto bol na Kube, nevyhol sa mu. A je ťažké ho ignorovať aj v iných dovolenkových destináciách, najmä v Amerike. Slávny miešaný drink, ktorý patrí medzi posvätnú šestku tých základných. Ľadové, krásne pretrepané, smotanovo biele a neodškriepiteľne rumové daiquiri.

Nedá sa pri tom pomýliť. Ak potrebujeme vziať zo slnečného Talianska nejaký suvenír, ktorý poteší naozaj každého – aj toho, čo neholduje olivovému oleju alebo ťažkému chianti – je tento likér najlepšou voľbou. Dôvod? Je stelesnením talianskeho leta: limoncello (čítame limončelo).

V týchto dňoch pri príležitosti 80. výročia úmrtia autorky vychádza nové vydanie knihy, ktorá pre našu gastronomickú kultúru znamená približne toľko, čo pre tú českú Domácí kuchařka od Rettigovej. Ak nie viac. Nová kuchárska kniha od Terézie Vansovej.

U nás ich vnímame ako exotickú pochutinu – nevyhnutnú súčasť ázijských polievok, tmavozelený kabátik pestrofarebných maki v suši setoch či ako hlavnú ingredienciu obľúbeného šalátu, ktorý sa k nim podáva. No sú krajiny, kde sú dennodenne na tanieri – morské riasy.

Kedysi sa bez neho nezaobišiel žiaden kuchár. Ak by mu nedajbože v kuchyni medzi ingredienciami chýbal, všetci naokolo by si to pekne zlízli. Pretože variť vysokú kuchyňu v staroveku či stredoveku bez neho bolo skoro nemožné: verjus (čítame veržú).