Predstavte si palubnú dosku v aute. Jeden ukazovateľ signalizuje, koľko máte benzínu. Druhý – tachometer – ukazuje aktuálnu rýchlosť. Tretí, otáčky motora, ukazuje, ako intenzívne pracuje najdôležitejšia časť auta. A teraz si predstavte, že všetky tieto ukazovatele by mal nahradiť jeden.

Keby sa moje poznámky z dejepisu končili súčasnosťou, zrejme by v nich pani dejepisárka označila poslednú dekádu ako „dobu našich ľudí, ktorých skutky sa nestali“.

Vo svojich predošlých článkoch o privatizácii som systematicky uviedol dôvody, kvôli ktorým som presvedčený, že štát by mal privatizovať v najväčšej možnej miere. Ukázal som tiež konkrétne príklady zo zahraničia, ako aj zo Slovenska, keď privatizácia viedla k významným benefitom. Ako by sa však mala vláda rozhodnúť, kde začne privatizovať najskôr?

Oddávala som na svadobnom obrade. Nie z vôle cirkvi. Ani z vôle úradov. Bola som poverená dvomi ľuďmi, ktorí sa rozhodli prijať tento iniciačný rituál najskôr spolu oni dvaja, potom s rodinou a blízkymi a až potom pred svetom a štátom.

Novým koronavírusom sa nakazil poslanec NR SR za stranu Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko Eduard Kočiš.

Štyria politici mimoparlamentných strán komentujú témy, ktoré v týchto dňoch považujú za dôležité. Erik Baláž píše o zmysle našich národných parkov. Miriam Lexmann si všíma politické udalosti doma a v zahraničí, Zsolt Simon sa pozerá na nedostatočné vzdelávanie o menšinách a Branislav Vančo sa zaoberá generálnou prokuratúrou.

Keď v roku 1968 požiadal Vasiľ Biľak o vojenskú pomoc Kremeľ, mal to i napriek svojmu chabému IQ vypočítané dosť dobre: vojská dorazili. V roku 1989 mohli československí komunisti na čele s Jakešom žiadať pomoc od Kremľa, koľko chceli (a niet stopercentnej istoty, že sa o to nepokúsili). Lenže Gorbačov im nijakú nemienil poslať.

Kto posledné dva týždne sledoval bieloruské sociálne siete, uvidel obraz obrovského ľudského utrpenia, strachu a nádeje zároveň. Tisíce videí, fotiek a osobných príbehov, ktoré medzi sebou zdieľalo nespočetné množstvo bežných ľudí, nám vytvárajú mozaiku, vďaka ktorej môžeme nazrieť do priam nepochopiteľnej absurdity, ktorú oni zažívajú okolo seba, na svojich uliciach a ktorú nahrali na svoje telefóny. Len pár stoviek kilometrov od našich hraníc. Hovoria nám nasledovný príbeh.

Verte či neverte, našim politikom rozumiem. Igor Matovič vyhlásil, že nariadi ministrom, aby mu vypracovali zoznamy všetkých zmlúv na právne služby, strážne služby a čo ja viem, na aké služby ešte, za niekoľko posledných rokov len preto, aby zakryl zlyhanie svojho ministra.

Generálny prokurátor je cár prokuratúry sovietskeho typu. Je to človek s obrovskou mocou, ktorá nie je v podstate nikým účinne kontrolovaná. V demokratickom štáte by nemala takáto funkcia vôbec existovať, a keď už existuje, mal by ju zastávať úplne bezúhonný a dôveryhodný človek.