Stretnete sa s ňou najmä na Sardínii, hoci ju poznajú takmer v celom Stredomorí. No práve na malom ostrove, ktorý je považovaný za Karibik Európy a v lete jeho smerom tiahne svetová smotánka, je priamou súčasťou miestnej kuchyne. Bottarga.

Studené misy a na nich rôzne antipasty. Medzi nimi však kraľuje jedna lahôdka, ktorá nikdy nesmie chýbať: krásne tenučká až priesvitná, trhá sa v rukách a na jazyku rozpúšťa. Najznámejšia talianska sušená šunka, ktorej chuť zrela tisícročia – prosciutto crudo.

Pomaly, ale iste pozorujeme vo večerných kluboch nový fenomén. Pandemické pitie gin-tonicu pomaly odoznieva a do popredia sa sunú miešané nápoje síce s plným ginovým telom, no s oveľa pestrejšou a frivolnejšou receptúrou. Po Angličanovi prichádza Talian: Negroni.

Po prelome tisícročia sa vo svete vysokej kuchyne začali diať zázračné veci. Hladné oči všetkých gurmánov sa čoraz viac začali odvracať od kulinárskeho majstrovstva baskických a katalánskych kuchárov k tým zo severnejších krajín. Medzi všetkými z nich vyčnieval René Redzepi.

Podávajú sa na slano aj na sladko, podľa toho, čo do nich zabalíme. Najväčšej obľube sa tešia tie s dusenou kapustou či kačacou pečeňou, zo sladkých sú absolútnou jednotkou tie plnené makom. Kto by dokázal odolať domácim lokšiam?

Je to biele, obrovské, niekedy špicaté, no poväčšine oblo podlhovasté a tvári sa to ako obyčajná reďkovka. Lenže nie je. Na rozdiel od našej bielej, síce dlhej a pomerne pikantnej, je lahodná a šťavnatá. Daikon.

Je to drahé, ale aj krásne. Malé, hebké a krehké ovocie, ktoré si spokojne čaká na malého či veľkého hladoša. Je sušené, no nestratilo nič zo svojej chuti ani tvaru, len je podozrivo ľahké. Sušené mrazom.

V Taliansku sa im nedá vyhnúť, odvšadiaľ na vás vyskakujú. A nedá sa ani doma, pokiaľ človek varí taliansku kuchyňu. Neustále dilemy: ktorú zo slávnych talianskych slanín má použiť, keď pripravuje to či ono? Dať tam pancettu alebo guanciale?

Na prvý pohľad vyzerá ako kopček čudného zrnitého pudingu s pozlátenou pokrývkou. Keď však človek podíde bližšie, zistí, že ide len o uvarenú ryžu. Sklamanie je však okamžite preč, keď tú ryžu ochutná. Je to poklad. Tahdig.

Pripomína rukolu. Je podlhovastá, lístky má vykrojené podobne ako púpava. A predsa je iná. Akoby pochádzala z nejakého šľachtického rodu. Je svetlozelená, ligotavá a lístky sú po krajoch také jemné, že pripomínajú pierko. Chuť je zas oveľa delikátnejšia. Mizuna.