Navštívil mnohé krajiny sveta, v ktorých ľudia zažívajú tie najkrutejšie osudy. Západný svet musí podľa neho zmeniť svoj postoj k tým, ktorých spomedzi seba vylúčil a o ktorých sa prestal zaujímať. Poľský reportér Artur Domosławski.

Vysokoškolská príprava zubných lekárov v posledných rokoch prešla zvláštnou cestou.

Počítačový analfabet ● Hlavou proti múru ● Mesiace v tme

Keď je človeku veľmi dobre, začne vymýšľať. Či by mu náhodou nemohlo byť ešte lepšie. Bolo nám dobre v chorvátskej Rovinji, ale vymysleli sme si výlet. Loďou do Benátok.

„Chceš vedieť, aký som mal život, Michalko?“ opýtal sa ma Marek po tom, ako si ku mne prisadol vo fajčiarni. „Jasné,“ odvetil som. Bol som zvedavý na jeho životnú cestu, ktorá ho na prahu dôchodku priviedla k nám do útulku.

Nie som človek, ktorý sa bojí davu alebo ktorý vyhľadáva len ľudoprázdne miesta. Napríklad už roky chodievam nie do slovenských, ale do poľských Tatier. 

V poslednom období som navštívil niekoľko miest na Slovensku, kde ma pozvali, aby som porozprával, ako ďalej s vylúčenými rómskymi komunitami. Prečo tam volajú mňa?

Väčšina ľudí mala advokátku Dagmar Burešovú aj spisovateľku Martu Davouze rada. Nepoznali ich súkromie – len ich verejný obraz. Ale ten sa im páčil, povznášal ich a inšpiroval.

Na filmový festival v Karlových Varoch jazdím už pätnásť rokov.  Najprv som tam prespávala v spacákoch mnohých hotelových izieb. Jazdila som za filmami, ktoré inde neuvidím a večierkami, ktoré inde nie sú. 

Reportáže Artura Domosławského sa nečítajú ľahko. To preto, lebo krutosť, ktorú opisujú, sa zdá na dosah, hoci je od nás na míle vzdialená. Z tohto glóbusu utrpenia sa človeku zatočí hlava.