Žijeme časy, keď sa znova dajú úspešne používať vtipy z čias socializmu. Napríklad tento: Budú za komunizmu potrebné peniaze? Pesimisti hovorili, že nebudú, pretože nebude mať nikto nič. Optimisti hovorili že nebudú, pretože každý dostane zadarmo všetko. A čo hovorili marxistickí dialektici? To, že u niekoho budú a u niekoho nie.

„Reformy, ktoré sa začali, sa neskončili. Vážený pán exminister, prebrali ste rezort, kde reformy, po nie celkom uvážených zmenách, zanechali najviac stôp. Som presvedčený, že Vaša činnosť v tomto rezorte priniesla aj úspechy, no nepodarilo sa vám dokončiť to, čo ste si predsavzali.“

Neuveriteľná zmena na Wall Street, odkiaľ zmizli tri z piatich najväčších investičných bánk, je po páde veží WTC opäť príležitosťou oprášiť formulu, že po tejto katastrofe už svet nebude tým, čím býval. Finančná kríza, ktorú rozpútala pyramídová hra s hypotékami v USA, sa valí cez globálne trhy ako hurikán piateho stupňa.

Na tie obrazy som už dávno zabudol. Po štyridsiatich rokoch mi ich v oneskorenom liste z 25. augusta 2008 pripomenul dávny priateľ z Gomaringenu.

Výroky predsedu vlády o

Rozhovor s

Ustanovenie Cenovej rady, ktorá v

Mediálny lynč a

Najväčšie pozitívum nového,

Keď sa už zdalo, že zakrpatená bratislavská „burza“ a nerozvinutý trh finančných produktov zabezpečia Slovensku primát najmenej dotknutej krajiny, zasiahol predseda vlády. Hoci od Washingtonu po Tokio padajú čudné návrhy na reguláciu všetkého možného, nápad Roberta Fica otvoriť druhý dôchodkový pilier je ako priama reakcia na krízu vôbec najbizarnejší.