Otázku budovania štátu si postavil Ferdinand Peroutka po vzniku Československa a nebol z toho chválospev. Potom nás dva totalitné režimy odnaučili klásť otázky. Štát bol mocenským výrazom nadradeného postavenia národa, rasy, triedy, politickej strany a prejavom sluhovského postavenia voči nacistickému Nemecku a komunistickému Sovietskemu zväzu.
Otázka charakteru štátu pred nami vyvstala so zmenou spoločenského systému v roku 1989 a vznikom Slovenskej republiky. Ani z toho nebol chválospev. Zakladateľské bludy krstného otca Vladimíra Mečiara viedli Milana Šútovca k formulácii, že ju treba založiť ešte raz. Vyzeralo to metaforicky, ale bolo to k veci.
Po vstupe Slovenska do euroatlantických štruktúr sa otázka sna o krajine zmenila na prevádzkový problém. Zdalo sa, že nič veľké sa už nestane a jeden z popredných politických analytikov to vyjadril pri nástupe druhej vlády Mikuláša Dzurindu tak, že „vláda programovej zhody dáva dobrý predpoklad na pozitívny vývin Slovenska do roku 2020“. Programová zhoda sa rozplynula a vláda nevydržala ani celé štyri roky. Nastúpila aliancia Roberta Fica a po prvotnej obave sa ľudia aj politické elity upokojili. Mali pocit, že nič strašného sa nedeje.
Prvé brutálne prípady, v ktorých sa tretíkrát v krátkych dejinách ponovembrového Slovenska stala lož pracovnou metódou, boli dokonca medzi ľuďmi populárne. Veď v prvom prípade šlo podľa našich roduverných luhárov len o maďarskú klamárku, v druhom o advokáta, ktorého si ľudia spájajú s právnymi kľučkami a v treťom o podnikateľa, ktorého miluje správny triedny inštinkt ako koza nôž, aj keď sa s ním ináč politicky ráči.
Lenže nešlo len o osoby. V prvom prípade šlo o politické legitimizovanie nenávistného nacionalizmu ako súčasti vládnej agendy, spájajúcej národné myslenie s bezuzdným rozkrádaním národného majetku, v druhom o rozklad represívnej a súdnej moci, ktorá dala jasne najavo, že nebude chrániť občana, ale politickú moc a v treťom o chodorkovsky vztýčený prst našim tatranským tigrom, že neposlušnosť sa bude trestať, čo bystrozrako pochopili a cvakli opätkami.
Lenže nešlo len o nacionalizmus, koristníctvo, rozvrat súdneho systému a politické korumpovanie. Šlo a ide o základnú povahu štátu. Robert Fico to sformuloval tak, že chce zmeniť nenávidený liberálny štát na sociálny. Po troch rokoch vlády, v ktorej si z koaličných partnerov urobil bábky, trasúce sa, aby neprišli o podiel na lupe (dávam do pozornosti každému, kto má neodolateľnú chuť na koalíciu s Robertom Ficom), možno urobiť vecnú inventúru.
Vo Ficovom štáte milovníkov sociálneho cítenia klesá rekordným tempom ekonomika, rastie nezamestnanosť, zadlženosť na úkor mladej generácie, rastú výdaje verejnej správy, a čo nevidieť porastú aj dane. Ficov sociálny štát legitimizuje korupciu verejnej správy a politických strán, zvyšuje právnu neistotu občanov, deformuje podnikanie, súdnictvo, vzdelávanie. Z národnej, etnickej a rasovej nevraživosti robí zápalnú šnúru k náloži s dynamitom. Rozkladá občiansku spoločnosť a kultúrnu kreativitu. Okupuje verejnoprávne médiá, podpláca súkromné a ničí neúplatné. Nechráni občanov pred mocou, ale moc pred občanmi. Sústreďuje ju do vlastných rúk. Tých, čo protestujú proti porušovaniu občianskych práv trestá, porušovateľov práv bráni. Zhoršuje naše medzinárodné postavenie a povesť, robí z nás ľahkú korisť pre supov.
Tak vyzerá po troch rokoch vlády Ficova architektúra štátu. Za mámivými rečami nejde v skutočnosti o to, či budeme mať sociálny, alebo liberálny štát, ale či bude prosperovať alebo vegetovať, či bude sebavedomý, alebo vydaný napospas každému nájazdu, či bude slobodný alebo neslobodný.
Otázka charakteru štátu pred nami vyvstala so zmenou spoločenského systému v roku 1989 a vznikom Slovenskej republiky. Ani z toho nebol chválospev. Zakladateľské bludy krstného otca Vladimíra Mečiara viedli Milana Šútovca k formulácii, že ju treba založiť ešte raz. Vyzeralo to metaforicky, ale bolo to k veci.
Po vstupe Slovenska do euroatlantických štruktúr sa otázka sna o krajine zmenila na prevádzkový problém. Zdalo sa, že nič veľké sa už nestane a jeden z popredných politických analytikov to vyjadril pri nástupe druhej vlády Mikuláša Dzurindu tak, že „vláda programovej zhody dáva dobrý predpoklad na pozitívny vývin Slovenska do roku 2020“. Programová zhoda sa rozplynula a vláda nevydržala ani celé štyri roky. Nastúpila aliancia Roberta Fica a po prvotnej obave sa ľudia aj politické elity upokojili. Mali pocit, že nič strašného sa nedeje.
Prvé brutálne prípady, v ktorých sa tretíkrát v krátkych dejinách ponovembrového Slovenska stala lož pracovnou metódou, boli dokonca medzi ľuďmi populárne. Veď v prvom prípade šlo podľa našich roduverných luhárov len o maďarskú klamárku, v druhom o advokáta, ktorého si ľudia spájajú s právnymi kľučkami a v treťom o podnikateľa, ktorého miluje správny triedny inštinkt ako koza nôž, aj keď sa s ním ináč politicky ráči.
Lenže nešlo len o osoby. V prvom prípade šlo o politické legitimizovanie nenávistného nacionalizmu ako súčasti vládnej agendy, spájajúcej národné myslenie s bezuzdným rozkrádaním národného majetku, v druhom o rozklad represívnej a súdnej moci, ktorá dala jasne najavo, že nebude chrániť občana, ale politickú moc a v treťom o chodorkovsky vztýčený prst našim tatranským tigrom, že neposlušnosť sa bude trestať, čo bystrozrako pochopili a cvakli opätkami.
Lenže nešlo len o nacionalizmus, koristníctvo, rozvrat súdneho systému a politické korumpovanie. Šlo a ide o základnú povahu štátu. Robert Fico to sformuloval tak, že chce zmeniť nenávidený liberálny štát na sociálny. Po troch rokoch vlády, v ktorej si z koaličných partnerov urobil bábky, trasúce sa, aby neprišli o podiel na lupe (dávam do pozornosti každému, kto má neodolateľnú chuť na koalíciu s Robertom Ficom), možno urobiť vecnú inventúru.
Vo Ficovom štáte milovníkov sociálneho cítenia klesá rekordným tempom ekonomika, rastie nezamestnanosť, zadlženosť na úkor mladej generácie, rastú výdaje verejnej správy, a čo nevidieť porastú aj dane. Ficov sociálny štát legitimizuje korupciu verejnej správy a politických strán, zvyšuje právnu neistotu občanov, deformuje podnikanie, súdnictvo, vzdelávanie. Z národnej, etnickej a rasovej nevraživosti robí zápalnú šnúru k náloži s dynamitom. Rozkladá občiansku spoločnosť a kultúrnu kreativitu. Okupuje verejnoprávne médiá, podpláca súkromné a ničí neúplatné. Nechráni občanov pred mocou, ale moc pred občanmi. Sústreďuje ju do vlastných rúk. Tých, čo protestujú proti porušovaniu občianskych práv trestá, porušovateľov práv bráni. Zhoršuje naše medzinárodné postavenie a povesť, robí z nás ľahkú korisť pre supov.
Tak vyzerá po troch rokoch vlády Ficova architektúra štátu. Za mámivými rečami nejde v skutočnosti o to, či budeme mať sociálny, alebo liberálny štát, ale či bude prosperovať alebo vegetovať, či bude sebavedomý, alebo vydaný napospas každému nájazdu, či bude slobodný alebo neslobodný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.