Patrím ku generácii odchovanej rakúskou a nemeckou verejnoprávnou televíziou. Bol som medzi tými, čo presadzovali duálny systém verejnoprávnych a súkromných televízií, aký funguje v Nemecku, vo Veľkej Británii a do istej miery aj u našich susedov, aj keď časť verejného mediálneho priestoru preberá internet a nastáva čas digitálnych médií. Verejný záujem je v najširšom zmysle slova zakotvený v Ústave Slovenskej republiky ako právo občanov na informácie a osobitne zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý je už pomaly desať rokov dobrým nástrojom na odhaľovanie korupcie. Právo na informácie má zásadný vplyv na budovaní slobodnej, demokratickej spoločnosti, na formovaní jej právnej, politickej a sociálnej úrovne, vzdelanosti a kultúry. V televízii má celkom konkrétne žánrové podoby v spravodajstve, vo verejných diskusiách, v publicistike.
Slovenská televízia mala za dvadsať rokov slušných aj celkom neslušných riaditeľov. Je len príznačné, že najslušnejší z nich, Peter Zeman, padol v roku 1991 za obeť komplotu s Mečiarovým „cenzúrovaným“ prejavom, od čias ktorého funguje u nás v politike lož ako pracovná metóda. Kus dobrej práce odviedol pri budovaní ekonomickej nezávislosti Slovenskej televízie Richard Rybníček, aj keď som rozumel hlasu ľudí z kultúry, ktorá je aj mojou kultúrou. Pre istotu a na porovnanie pripomínam však aj dnes relácie ako Pod lampou a Reportéri, ktoré boli konkrétnym stelesnením toho, že aj na Slovensku je možná verejnoprávna televízia.
Prečo som tak radikálne zmenil názor? Najjednoduchšou emocionálnou odpoveďou by bolo, že som stratil dôveru v možnosť vnútornej premeny Slovenskej televízie. Budovu v Mlynskej doline straší od začiatku sluhovský duch. Slovenská televízia bola verným služobníkom komunistického režimu, postavila sa proti novembru 1989, proti reformám, proti vstupu Slovenskej republiky do NATO a EU a, keď to nešlo inak, poslúžila aj reformnejším politikom.
Sám som toho ducha tmy zažil v novembrový deň roka 1989, keď sme stáli v prázdnej, tmavej budove, kde nebol ani vrátnik a márne čakali na predstaviteľov komunistickej strany. Neprišli, mali živočíšny strach, boli zvyknutí vystupovať len sami, tak ako neskôr mlel z obrazovky Vladimír Mečiar svoju mantru klamstiev a ako dnes chodí do Slovenskej televízie Robert Fico len sám alebo v sprievode prikyvovačov.
Druhá odpoveď je vecná. Slovenská televízia si neplní elementárnu povinnosť verejnej služby, ktorá jej vyplýva z Ústavy. Stačí si pustiť jej spravodajstvo, politické diskusie, publicistiku. Stráca divákov, upadá do bezvýznamnosti, ale s ňou mizne aj verejný priestor kultúrnosti a kontroly moci.
Tretia odpoveď je ekonomická. Parlament v týchto dňoch rozhodol, že Slovenská televízia bude mať od budúceho roka nárok na štátnu dotáciu. Účel a výšku podpory určí zmluva so štátom. Tým sa Slovenská televízia definitívne stáva vazalom politickej moci. Kruh od štátnej televízie k štátnej televízii sa uzavrel. Nedávna petičná akcia obnažila len to, akým zlým nástrojom proti zástrčkovému zákonu je dotovanie zo štátneho rozpočtu. Dnes má Slovenská televízia zástrčkový zákon, je štátnou televíziou a sýty je aj reklamný vlk súkromných televízií, ktoré si delia sústo. Mŕtva je len verejnoprávna televízia.
Som presvedčený, že treba otvoriť verejnú diskusiu, ako v elektronických médiách zabezpečiť skutočné ústavné právo na informácie. Dávať Slovenskej televízii umelé dýchanie pokladám za cestu do pekla za naše peniaze a nevidím dôvod, prečo by sme ju mali platiť. Pre to všetko som dospel k názoru, že Slovenskú televíziu treba zrušiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.