V doposud do češtiny nepřeloženém románu Ignorance líčí Milan Kundera na příběhu dvou emigrantů, kteří se po více než dvaceti letech vrací domů, lidskou situaci, kterou bychom mohli popsat jako nemožnost návratu. Irena, žijící ve Francii, a Josef, žijící v Dánsku, po svém příjezdu do Čech po roce 1989 postupně zjišťují, že jsou zřejmě už navždy cizinci nejen v zemích, do kterých emigrovali, ale i tam, kde se narodili a vyrostli.

Tento týždeň si pripomíname výročie vládnej krízy z februára 1948, ktorá viedla ku komunistickému puču. Pri tejto príležitosti prinášame text Dominika Tatarku, uverejnený pár dní pred popravou Vladimíra Clementisa.

Na Ukrajine ide do tuhého. Miznú, biedia a umierajú tam ľudia. Ľudia, ktorí v podstate chcú iba to, čo my máme normálne a každodenne – napríklad demokratický politický režim, relatívny blahobyt, obrovský európsky priestor bez hraníc.

Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Milí priatelia, každý je hlavným hrdinom v príbehu svojho života. Môžeme byť akokoľvek empatickí, môžeme sa akokoľvek obetovať, vlastné ego sa ťažko potláča. Brat Pimen je mníchom v ukrajinskom gréckokatolíckom kláštore. Hovoril mi o večných sľuboch. Skladajú sa tak, že predstavený kláštora adepta „postrihne“. Cvak nožnicami prameň vlasov – a je to, si v tom navždy. Predstavený však najprv prikáže mníchovi, aby mu tie nožnice podal. Keď mu ich podá, predstavený ich hodí na zem a povie, aby mu ich mních opäť podal. Toto sa udeje niekoľkokrát, aby sa preverila poslušnosť a pokora mladého mnícha. Priznám sa, vytočilo by ma to do nepríčetnosti, nožnice by som hodil o zem a všetkým by som sa poďakoval, že „nazdárek“. Asi preto nie som mníchom. Neviem sa vzdať sám seba.

Monty Python sú späť, po tridsiatich rokoch znova spolu, ohlásili návrat, za rekordne krátky čas vypredali predstavenie, ktoré sa má konať v lete a pridali ďalšie, aj tie sa vypredajú, ak už sa tak nestalo.

Milí priatelia, celoživotne sa vyhýbam tematickým príspevkom. Naivne si myslím, že budem nadčasový a moje postrehy pretrvajú. Napriek tomu ma niekedy atmosféra výročí či sviatkov prikvačí a ja neodolám. Tak dnes píšem článok o vianočných darčekoch. Neviete si ani predstaviť, koľko nezmyslov som už nakúpil svojim blížnym. Dokonca som aj nejaké veci vyrobil.

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.

České století je nový český seriál, v ktorom Masaryka zahral priam geniálnym spôsobom Martin Huba. Síce len v prvej epizóde, venovanej zákulisiu vzniku Československa, ale to je v zásade jedno, lebo veľké a väčšie herecké výkony dominujú aj ďalším epizódam (ČT1 ich vysiela v nedeľu večer). Má ich byť osem, dosiaľ ich je päť, pričom každá z nich sa venuje jednej zlomovej historickej udalosti moderných českých (a slovenských) dejín. Vznik republiky, Mníchov, Heydrich, 1948 a koniec Slánskeho. O čom budú ďalšie tri sa dá odtušiť, ale nepredbiehajme. Už to, čo sme z Českého století videli jasne naznačuje, že niekto tam, v Českej televízii, veľmi dobre vie, čo robí.

Častá interpretácia nedávnych českých volieb znie, že v nich uspeli „antisystémové“ strany a prepadli tie tradičné. Najväčšmi však znepokojuje iný skrytý trend: postupujúce drobenie ústrednej moci.