Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Nenávidieť nepriateľa, milovať stranu

.dominik Tatarka .časopis .klub

Tento týždeň si pripomíname výročie vládnej krízy z februára 1948, ktorá viedla ku komunistickému puču. Pri tejto príležitosti prinášame text Dominika Tatarku, uverejnený pár dní pred popravou Vladimíra Clementisa.

Zloduchovia, keby sa aspoň boli kajali pred súdom, keby sa boli rozplakali, horeli hanbou, keby aspoň dákym, hoci negatívnym spôsobom prejavili ľudský, hoci zvrhlý cit, azda by tisícky poslucháčov rozhlasu, ktorí počúvajú pri prijímačoch výpovede obžalovaných, necítili omráčenie, zhrozenie. Ale nič takého nepočuť, nevycítiť, nič také ani len domýšľať sa nedá z výpovedí zlosynov. Zradcovia vypovedajú o najohavnejšej zrade. O zrade vlasti, pracujúceho ľudu, o budúcnosti národa cynicky, ľahostajne, neciteľne, kaviarenským, intelektuálskym tónom, nestydatým tónom prostitútok, ktorým predajnosť, nie vlastného tela, ale predajnosť najsvätejších princípov a ideálov stala sa bežným zamestnaním.

.ľudia bez citu a zradcovia ideí
Nacistickí vrahovia, hromadní vrahovia, sadisti zdali sa nám príliš hrozní, zvrátení, zhovädilí. No Slánský, Frejka, Geminder, Clementis sú ľudia bez citu, ako počítacie stroje rozumoví, mechanickí, neľudskí, v znásobenej miere neľudskejší, než akí boli všetci doterajší nepriatelia nášho ľudu, našej vlasti, budúcnosti nášho ľudu. Toto sú zradcovia nielen robotníckej triedy, ľudu, to sú zradcovia ideí. Srdce nemali, cit nemali, nemali vlasti.
Zdá sa, že náš ľud v celých svojich dejinách nestretol sa s takým
dokonale mozgovým, racionalistickým, rafinovaným nepriateľom, akými sú Slánský, Geminder, Clementis. To sú noví nepriatelia, atómovým zbraniam primeraní. To sú nepriatelia v pomere ku všetkým doterajším najhroznejší. Títo nepriatelia majú iba mozog a ich mozog ničivosťou ponáša sa na atómovú bombu atomčíkov hromadného, zásadného ničenia všetkého, čo nie je ako oni. Atómoví, moroví hromadní vrahovia nemajú iný mozog ako oni: Slánský, Geminder, Frejka, Clementis a ostatní.
Z týchto príčin človeka mrazí, keď počúva ich výpovede, preto ľudia sa zhrozili, čudujú sa prekvapení: Je to možné? Keď sme poznali takýchto nepriateľov, na všetkých ostatných budeme dosť pripravení.
Taký istý nepriateľ vraždí na Kórei. Taký istý nepriateľ pripravuje tretiu svetovú vojnu. Ten nepriateľ zošalel žiadostivosťou po svetovláde a jeho mozog obludne pracuje, blúzni, posadnutý mániou: ovládnuť všetko a zničiť všetko, čo neovládnem. Tento nepriateľ privlastnil si protinárodnú kozmopolitickú metódu, rozviedol ju a zdokonalil. V mene strany – proti strane! Nepriateľská metóda protistraníckeho boja zdokonalila sa od čias trockisticko-bucharinovských a titovských metód až k metódam Slánského. Kdesi v základoch týchto metód je buržoázny anarchizmus, kozmopolitizmus, sionizmus a buržoázny nacionalizmus, maskovaný straníckosťou.

.pochopiť Slánskeho
Treba pochopiť cieľ tohto nepriateľa, ktorého dokonale stelesňuje kozmopolita, buržoázny sionista Slánský, vo vnútri zvlčilý vlk, zabijácky trockista, chytrácky, perfídne utajený pod pláštikom marxistu. Ale treba pochopiť i metódy jeho boja i spoločenský typ. Najmä pokiaľ ide o jeho pôsobnosť, súdruh Gottwald dokonale ho vystihol prímerom z ľudovej rozprávky: žaba na prameni. Tam, kde pôsobí nepriateľ Slánského typu, protinárodný kozmopolita, tam sa členovia strany i ostatní občania ocitli v začarovanom kruhu lží a pretvárky, tam sa práve statoční ľudia dostávali do rozporu práve s tým, čo v sebe mali najstatočnejšie, ľudsky najprirodzenejšie. Tam sa nedalo dýchať, tam najstatočnejší ľudia cítili sa ochromení, zakliati. Tam sa im nič nedarilo, tam všetko vychodilo naopak. Tam nastávalo akési pomätenie v najzákladnejších veciach života. Tam poézia nekvitla. Tam miesto pravdivého umenia „robilo“ sa paumenie, takzvané oficiálne umenie. Tam sa čestne neslúžilo strane, tam sa posluhovalo kompromisne, oportunisticky, polovičato. Tam vládol dvojaký názor: osobný, súkromný a na druhej strane verejný, neúprimný, falošný.
Nie, veru čosi tu bolo obludné. Ako si  vysvetliť, že tisícka ľudí stavala tehelňu na močiari, kde nebolo hliny. Ako to, že tisícky ľudí podvolilo sa konať proti svojmu presvedčeniu. A nielen to! Že sa mnoho ľudí podvolilo napokon myslieť proti svojmu mysleniu, cítiť proti svojmu cíteniu. A nielen to! Že sa mnoho statočných straníkov pokúšalo nevyvodzovať závery z poučiek Lenina a Stalina, myslieť proti svojmu vedomiu a súhlasiť proti svojmu svedomiu.

.ešte nevieme nenávidieť
Dnes, keď sa títo lotri, luhári, záškodníci, macheri, čímani lží zodpovedajú pred súdom, neprestáva ešte náš údiv: ako je to možné? Kde, z akého pekla, z akej kloaky zjavili sa na svetle takéto netvory?  Ešte sa hrozíme, lebo sme sa ešte nenaučili nezmieriteľne, nesmierne týchto zlosynov nenávidieť primerane ich zlotrilosti. To preto, že sme sa nenaučilii nezmieriteľne nenávidieť i v sebe, vo svojom myslení a konaní, čo nasiala táto banda. Ale naučíme sa! Zbrane nijakého iného nepriateľa nemôžu byť už nebezpečnejšie. Z vlastných skúseností naučili sme sa poznať najhoršieho nepriateľa, jeho najposlednejšiu zdokonaleninu, ťažko rozoznateľný zdokonalený falzifikát marxistu, kozmopolitu, darebáka bezočivo si pohrávajúceho na vlasteneckých citoch ľudu, ideológa osobitosti našej cesty k socializmu.

Redakčná poznámka: Dominik Tatarka tento text uverejnil v komunistickej Pravde 26. novembra 1952, krátko pred popravou Rudolfa Slánskeho a ďalších obvinených v procese, ktorý bol pomenovaný po jeho osobe.  Popravení boli 3. decembra 1952 v skorých ranných hodinách. Slánsky, Clementis a ďalší boli rehabilitovaní v roku 1963. Tatarka sa v nasledujúcich mesiacoch a rokoch rozišiel s ideológiou komunizmu, v roku 1956 mu časopisecky začala vychádzať jeho novela s prvkami eseje Démon súhlasu, ktorá sa stala jedným z najotvorenejších textov svojho druhu v celej vtedy komunistickej Európe. Z komunistickej strany vystúpil v roku 1969. Tatarka sa svojím dielom stal svedomím národa a najvýznamnejším protikomunistickým spisovateľom na Slovensku.

Dominik Tatarka/
Spisovateľ, esejista, najväčší a najoriginálnejší slovenský intelektuál v 20. storočí.  Narodil sa 14. marca 1913 v Plevníku-Drienové, zomrel 10. mája 1989 v Bratislave. Je autorom viacerých vysokocenených diel slovenskej literatúry, o. i. noviel a románov Farská republika (1948), Prútené kreslá (1962), Démon súhlasu (knižne 1963, časopisecky 1956), Písačky (1979), Navrávačky (1988) a mnohé ďalšie. Zapojil sa do Slovenského národného povstania, bol aktívnym členom komunistickej strany, o. i. ako redaktor denníka Pravda, z ktorej neskôr vystúpil. Stal sa kritikom stalinizmu a komunizmu, podpísal Chartu 77 a pred smrťou sa vďaka Silvestrovi Krčmérymu vrátil ku svojej viere.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite