Pavol Breier je klasik v pravom slova význame. Už ako malého Paľka ho jeho otec brával na jeden zo salašov v okolí Sliača. Bača, valasi, honelníci, žinčica, udiareň, ale aj pálenka či historky o medveďoch a vlkoch; to všetko začínal byť aj jeho vlastný rázovitý svet. Neskôr, už ako študent FAMU, cestoval Breier s fotoaparátom po Slovensku a salaše ho priťahovali magickou silou. Tvrdý život doslova od svitu do mrku, plno povinností a aj to málo voľného času, využité na vyrezávanie črpákov či výrobu píšťal a fujár. Od stredoveku pochádzajúce salašníctvo zaznamenáva Breier úctyhodných štyridsať rokov. Nomádi s ovcami a nomád s kamerou.
Potiaľ je všetko v poriadku. Divák, ktorý by očakával hlbší prienik do života na salaši (Čo robia pastieri v zime? Ako sa správajú k turistom a iným návštevníkom? Ako oslavujú sviatky?) ostane trochu zmätený. Príliš klasicky upravená aj nafotografovaná kniha mu ponúkne v mäkkých čiernobielych tóninách väčšinou portréty pastierov, či už individuálne, alebo spoločné. Isto, je to autorov spôsob naratívu aj videnia sveta, no pri mnohých záberoch by sa zišlo, keby sa fotograf viac držal onoho capovského (aj keď toto nie je vojnová reportáž) hesla: ak vaše fotky nie sú dosť dobré, asi ste neboli dostatočne blízko. Breier si jednoducho zachováva príliš diskrétny odstup od deja aj od ľudí, vzdialenosť vytvára z dokumentu o ľuďoch niekedy skôr dokument o malebnej Orave, Fatre či Liptove. Inými slovami, knihou listujete ako albumom veľmi podobných obrázkov. Pekných, úprimných, no podobných. Istým obohatením knihy sú diptychy v jej závere, kde autor porovnáva formálne podobné motívy na Slovensku s tými na Ukrajine či v Ázii. Pastieri žijú všade veľmi podobne, no záznam ich života by práve preto mohol byť pestrejší.
Potiaľ je všetko v poriadku. Divák, ktorý by očakával hlbší prienik do života na salaši (Čo robia pastieri v zime? Ako sa správajú k turistom a iným návštevníkom? Ako oslavujú sviatky?) ostane trochu zmätený. Príliš klasicky upravená aj nafotografovaná kniha mu ponúkne v mäkkých čiernobielych tóninách väčšinou portréty pastierov, či už individuálne, alebo spoločné. Isto, je to autorov spôsob naratívu aj videnia sveta, no pri mnohých záberoch by sa zišlo, keby sa fotograf viac držal onoho capovského (aj keď toto nie je vojnová reportáž) hesla: ak vaše fotky nie sú dosť dobré, asi ste neboli dostatočne blízko. Breier si jednoducho zachováva príliš diskrétny odstup od deja aj od ľudí, vzdialenosť vytvára z dokumentu o ľuďoch niekedy skôr dokument o malebnej Orave, Fatre či Liptove. Inými slovami, knihou listujete ako albumom veľmi podobných obrázkov. Pekných, úprimných, no podobných. Istým obohatením knihy sú diptychy v jej závere, kde autor porovnáva formálne podobné motívy na Slovensku s tými na Ukrajine či v Ázii. Pastieri žijú všade veľmi podobne, no záznam ich života by práve preto mohol byť pestrejší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.