Balíš si ráno svoju tašku, chystáš sa vyraziť do školy a z kuchyne počuješ, ako ťa opäť sekíruje tvoja matka: „Hlavne sa do ničoho nepleť, všetko ti môže neskôr narobiť kopu starostí,“ kričí z kuchyne. Tak si vyrazil na rannú schôdzu do školy, uzavretý sám do seba, aby si nikto nič nevšimol. Zazvonil zvonček, vstúpil si do triedy, kde sa začínala hodina dejepisu a dejepisárka zase raz ponúkala manichejskú verziu minulosti. Vedel si, že to nebolo tak, ako tvrdila učiteľka, pretože si tie dejiny poznal z kníh svojho starého otca. Ale zostal si ticho, aby si nemal problémy.

Milí priatelia, slávnosti sú paráda! Koláčiky, pagáčiky, „rízečky“ a slepačí vývar s domácimi rezancami svietia na pozadí zlomových okamihov v živote človeka. Spomínam si na sestrino prvé sväté prijímanie. Náš gotický kostolík bol načančaný. Ženy ho celé dni zdobili, umývali, leštili. Chrám voňal životom i históriou. Ľudia sem prinášali svoje bôle, radosti i deti na krsty už pred šesťsto rokmi. Aj Turci to tu vypálili, komunisti opľuli. Statočného pána farára Cubínka zabili! Pred kostolom má hrob a je tam aj hrob Jána Hergota, najsilnejšieho štúrovca, ktorý päsťou zabil býka a v meruôsmych rokoch holými rukami uzloval nepriateľom šable.

Zástancovia tradičnej rodiny varujú pred legitimizáciou homozväzkov spôsobom, akoby spoločnosť v blízkej budúcnosti stála pred hroziacou epidémiou v podobe homosexuálnych adopcií. Jednak si myslím, že to je fóbia ľudí, ktorí sa s homosexuálnymi pármi, žijúcimi v dlhodobom zväzku, nikdy nestretli, na druhej strane som z tejto debaty znechutená – aj keby naozaj nešlo o nič iné, len o to, ako sa zmocniť opustených sirôt nekompletnými homo-príšerami, koľkých párov by sa takýto druh adopcie na Slovensku v skutočnosti týkal? Dvadsiatich? A čo spravíme s tými lesbickými ženami, ktorým v túžbe mať dieťa nijako nezabránime? Veď je to smiešna debata.

Na konci roku 2013 vyšiel album skupiny Home Made Mutant. Volá sa Paradiso Categorico. Po prvom vypočutí vedie k dlhodobému opakovanému počúvaniu.

Milí priatelia. Tohtoročné sviatky preleteli ako malý drak nad lesíkom. Nový rok prišiel v tej najnevhodnejšej chvíli, presne ako preplesk na vidieckej veselici. Ohňostroj nebolo vidieť pre hmlu a kapustnica v zmenenej forme dávno odplávala dolu Dunajom. Ostali len novoročné predsavzatia. Tento rok som zvolil neokukanú taktiku. Stanovil som si ciele, ktoré keď nesplním, nebudem mať hlavu v smútku. Musím pribrať – aspoň päť kíl a dosiahnuť tým magickú hranicu stodvadsať kíl. Musím jesť viacej mastného, hlavne slaninu, klobásy a iné údeniny, najlepšie plné soli a éčok.

Kapela Čisté Tvary pôsobí na slovenskej scéne ako zvláštne hlbinné zviera. Temné, pravdivé, autentické. Čistá a precízna hudba s neošúchanými a neobnosenými textami prináša do slovenských klubov poéziu ponorenú v meskaline. Na konte majú dva skvelé albumy. Po štyroch rokoch ohlásili návrat, chystajú nový album a za sebou majú úspešné turné, ktoré absolvovali po boku slovenských postrockových kráľov The Ills. Zopár otázok sme položili ich textárovi, klaviristovi a jednému z ich spevákov a skladateľov, Jurajovi Péčovi.

Oslavujeme ním koniec starého roka a začiatok nového. Je neoddeliteľnou súčasťou tých najopulentnejších večierkov a svojím šumom dokonale definuje slovo luxus. Tupé buchnutie zátky, vzápätí uvoľnený výdych a radostný smiech preľaknutých dám. Šampanské omamne šumí v pohároch.

... a to som si myslela že pravidelné návštevy psychiatra, vlastná hudobná tvorba, motanie sa po Himalájach či napísanie autobiografickej knihy sú už úplné maximum, čo môže človek urobiť na získanie maximálnej sebareflexie...omyl. Vlastné dieťa to všetko ďaleko predstihuje. Za tie tri týždne som sa naučila o sebe strašne veľa. Naučila som sa chápať, riešiť a akceptovať svoje vlastnosti a chyby, o ktorých som dávno vedela. To dieťa je, aj keď sa človek naozaj snaží neprojektovať sa do neho, dokonalým zrkadlom.

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Medzi nami žijú ľudia na pol ceste. Neviem to definovať presnejšie, ale chcem to ilustrovať na príklade ľudí, čo chodievajú do nášho kostola. Niekoľko z nich sa totiž nedeľu čo nedeľu stavia do prievanu sklenenej výplne dverí vo vestibule. Neochvejne tam stoja, nezávisle na mrchavom počasí. Navzdory nepohodliu spievajú, modlia sa, kľakajú, vstávajú.