Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .ostatné

... a to som si myslela že pravidelné návštevy psychiatra, vlastná hudobná tvorba, motanie sa po Himalájach či napísanie autobiografickej knihy sú už úplné maximum, čo môže človek urobiť na získanie maximálnej sebareflexie...omyl. Vlastné dieťa to všetko ďaleko predstihuje. Za tie tri týždne som sa naučila o sebe strašne veľa. Naučila som sa chápať, riešiť a akceptovať svoje vlastnosti a chyby, o ktorých som dávno vedela. To dieťa je, aj keď sa človek naozaj snaží neprojektovať sa do neho, dokonalým zrkadlom.

Jeho potreba neustáleho ľudského tepla, jeho plač pre akútny hlad (príručky vravia, že treba sledovať prvé príznaky hladu a dať dieťaťu jesť skôr ako začne plakať – ale Filipko je akútne hladný HNEĎ. Tak ako jeho mama, keď náhle potrebuje zastaviť na najbližšej benzínke,“ okamžite, lebo som hladnáááá a keď sa HNEĎ nenajem tak omdlieeem!!!” a toto vyvádza ešte aj po tridsiatke.) Filipko si škriabe ksicht do krvi, keď má nervy, podobne ako si mama hryzie nechty do krvi, všetko chce dokázať sám a nechce prijať cumeľ z milujúcej rodičovskej ruky – vypľuje ho a potom sa snaží nájsť si k nemu cestu ústami po podložke...je tvrdohlavý, hrdý, jedovitý, zachmúrený, ťažko premýšľajúci, a zároveň aj veľmi prítulný a neuveriteľne roztomilý. A keď ma ide vytrápiť na maximum, vždy si poviem, že každý dostane také dieťa, aké si zaslúži (nie som si však istá, či to platí aj naopak)  a že existuje dôvod, prečo mám toto všetko vidieť a riešiť...alebo možno neriešiť? Je to to najťažšie a najzábavnejšie „buddhistické cvičenie” ako nazývam životné skúšky a momenty, kde si človek vycibrí pokoru, súcit a trpezlivosť. V človeku sa otvorí studňa s nekonečnou láskou a práve keď ju chce nežne svojmu dojčaťu prejaviť a pobozkať ho na čelo, dotyčný sa rozhodne povracať  alebo ocikať mamu...Je to skúsenosť,  na ktorú som sa tešila celý život a pomaly som prestala veriť, že ma ešte postretne. Nečakala som, že prvé týždne, okrem toho, že budú ťažké a únavné, budú aj také zábavné a poučné. Nečakala som, že v očiach svojho syna uvidím zrelú bytosť s pevným pohľadom, a nie iba bezduchý novorodenecký neprítomný kukuč, ktorý ide skrze mňa. Nečakala som, že to bude osobnosť od prvého dňa. Myslela som, že zo začiatku budem mať bábiku. A mne sa narodil hneď chlap. Pozerá na mňa a ja v tom pohľade vidím veľmi pestré budúce roky.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite