.aké bolo turné? Nabrali ste počas neho inšpiráciu na pokračovanie?
Turné bolo skvelé. Atmosféra v kluboch elektrizujúca. A pre nás to bolo jedno veľké dobrodružstvo. Ten proces príprav, skúšania, oprašovania starých vecí, ktoré sme roky nehrali.
Navyše v novej zostave. Opäť som cítil náladu tých chvíľ, keď sme s hudbou a kapelou približne pred 13 rokmi začínali. Všetko to bolo zrazu späť. Tu a teraz. Celý priestor znovu ožil hudbou. Prvotné obavy, ktoré som v sebe živil od leta, sa po prvej spoločnej skúške rozplynuli ako dym. Bolo jasné, že chémia kapely v tomto zložení funguje neuveriteľne dobre. V starých skladbách bola znovu tá dravosť, bigbítová drzosť a energia. Myslím, že sme si to všetci naozaj užívali.
.máte zvláštne a obrazotvorné texty. Ako vznikajú? Mohol by si nám priblížiť ich obsah a opísať formu?
Vo vnímaní práce s textom bolo pre mňa prelomové písanie skladieb na ostatný album Rita von Anarchia. Vtedy som prvýkrát nadobudol pocit, že slová, ktoré kladiem na papier, nie sú naozaj moje. Najprv som sa toho zľakol. Zdalo sa mi, že musím byť asi naozaj blázon, keď takto uvažujem. Ale potom som čítal autobiografiu skvelej americkej poetky Sylvie Plathovej a v doslove knihy sa o jej básňach veľmi výstižne hovorí, že sú to verše, ktoré nemožno analyzovať, tak ako nemožno analyzovať jasnovidectvo alebo špiritizmus, že smerujú nehatene, ale kontrolovane do hĺbok, kedysi vyhradených primitívnym extatickým kňazom, šamanom či svätcom. Myslím, že existujú veci a obsahy, ktoré si so sebou nesieme z veľmi dávnych dôb. A že je možné sa v istých stavoch vedomia napojiť na tieto obsahy a komunikovať ich navonok prostredníctvom hudby, textu, alebo obrazu. Seba v tomto procese vnímam skôr ako prostredníka. Ako ten úlomok zrkadla, ktorým deti pri hre odrážajú lúče slnka na steny domov. Snažím sa čo najvernejšie zrkadliť záblesky svetla, ktoré ku mne prichádza. Nič viac. To je celý môj proces písania textu. Mám pocit, že naozaj dobrý text alebo báseň by mali znieť ako modlitba. Súzvuk fonetiky a významu. Možno kedysi dávno naozaj existoval jediný spoločný jazyk, ktorý sme potom z nejakých dôvodov zabudli a toto všetko je len dlhá cesta späť.
.s kapelou chystáte nový album. Na čo sa môžeme tešiť?
Nerád sa zaplietam do pavučín vlastných opisov a sľubov. Preto budem verný svojmu zvyku a o novej nahrávke sa nebudem rozpisovať. Tá hudba k ľudom príde sama, len čo bude pripravená. Ale verím v silu nového materiálu. Bude v znamení kolobehu. V niečom ešte Rita von Anarchia, v niečom opäť Meskalin a predsa bude úplne odlišný od všetkého, čo sme doteraz nahrali. Možno tam ľudia objavia aj odtiene nálad, na ktoré od nás doteraz neboli zvyknutí. Komnaty, do ktorých sme nazreli počas písania RvA, sú príliš tmavé na to, aby sme znovu otvorili ich dvere. Každý človek, ktorému bolo dovolené aspoň na chvíľu sa zahľadieť na vlastné dno, verí, že sa do tých končín dobrovoľne nikdy viac nebude musieť vrátiť. Nie sme sadomasochisti. Viem, že ľudia nás majú za akýchsi poslov temnoty, priznávam, že za to čiastočne môže náš ostatný album, ktorý kreslil čierne mapy duše. Či už za tým boli vnútorné krízy, prázdnota, alebo drogy, to dnes už nie je podstatné. Všetko je inak. Aj my sme iní. Obzor za oknom sa zmenil. Nemôžem spievať o smútku, keď som šťastný. Nedokážem vyť na mesiac, keď ma oslepuje slnko.
.čo ťa najviac teší?
Momentálne som najšťastnejší zo svojej rodiny – manželky a sedemmesačnej dcéry. Nachádzam sa v období, keď zisťujem, že moje priority sa pomaly, ale s istotou menia. Veci, ktoré boli pre mňa ešte pred chvíľou neuveriteľne podstatné, strácajú svoj význam. Zo širšieho uhla pohľadu ma teší, že v poslednom čase cítim v okolí určitý posun vo vnímaní priestoru, ktorého sme súčasťou, a tiež toho, ako s ním zaobchádzame. Aspoň tu v Bratislave je ten trend evidentný. Či už sú to masovejšie navštevované podujatia ako Dobrý trh, aktivity okolo naštartovania života v Starej tržnici, akcie typu Permakultúra v meste, alebo dostupnosť biopotravín, čo je pre mňa ako človeka z 90 percent na rawfood strave dosť podstatné. Istotne má význam tieto veci udržať, aby neostali iba výstrelkom dnešnej módy, ale aby sa stali pevnou súčasťou bežného mestského života. Možno aj vďaka týmto maličkostiam sa potom Bratislava stane takým hlavným mestom, akým by sme ho chceli mať. Mne sú celí dnešní hipsteri úplne ukradnutí, z hľadiska životnej filozofie a v hanlivom jazyku dnešných dní som skôr „stromákom”, hipíkom. Ale je to iba hra so slovami. Ide o smer a zmýšľanie. Podobné idey tu boli dávno. Aj keď sme v roku 1992 vo flanelkách počúvali grunge a čítali Hanákovu knihu Hippies, slepé rameno mŕtvej rieky, alebo Castanedovu Cestu do Ixtlanu, naši otcovia zasa mali Plastic People of The Universe, Chadimu a Jazzovou sekci. Pre mňa sú tieto postoje stále živé a silné. Preto ma každá ich inkarnácia vždy poteší.
Turné bolo skvelé. Atmosféra v kluboch elektrizujúca. A pre nás to bolo jedno veľké dobrodružstvo. Ten proces príprav, skúšania, oprašovania starých vecí, ktoré sme roky nehrali.
Navyše v novej zostave. Opäť som cítil náladu tých chvíľ, keď sme s hudbou a kapelou približne pred 13 rokmi začínali. Všetko to bolo zrazu späť. Tu a teraz. Celý priestor znovu ožil hudbou. Prvotné obavy, ktoré som v sebe živil od leta, sa po prvej spoločnej skúške rozplynuli ako dym. Bolo jasné, že chémia kapely v tomto zložení funguje neuveriteľne dobre. V starých skladbách bola znovu tá dravosť, bigbítová drzosť a energia. Myslím, že sme si to všetci naozaj užívali.
.máte zvláštne a obrazotvorné texty. Ako vznikajú? Mohol by si nám priblížiť ich obsah a opísať formu?
Vo vnímaní práce s textom bolo pre mňa prelomové písanie skladieb na ostatný album Rita von Anarchia. Vtedy som prvýkrát nadobudol pocit, že slová, ktoré kladiem na papier, nie sú naozaj moje. Najprv som sa toho zľakol. Zdalo sa mi, že musím byť asi naozaj blázon, keď takto uvažujem. Ale potom som čítal autobiografiu skvelej americkej poetky Sylvie Plathovej a v doslove knihy sa o jej básňach veľmi výstižne hovorí, že sú to verše, ktoré nemožno analyzovať, tak ako nemožno analyzovať jasnovidectvo alebo špiritizmus, že smerujú nehatene, ale kontrolovane do hĺbok, kedysi vyhradených primitívnym extatickým kňazom, šamanom či svätcom. Myslím, že existujú veci a obsahy, ktoré si so sebou nesieme z veľmi dávnych dôb. A že je možné sa v istých stavoch vedomia napojiť na tieto obsahy a komunikovať ich navonok prostredníctvom hudby, textu, alebo obrazu. Seba v tomto procese vnímam skôr ako prostredníka. Ako ten úlomok zrkadla, ktorým deti pri hre odrážajú lúče slnka na steny domov. Snažím sa čo najvernejšie zrkadliť záblesky svetla, ktoré ku mne prichádza. Nič viac. To je celý môj proces písania textu. Mám pocit, že naozaj dobrý text alebo báseň by mali znieť ako modlitba. Súzvuk fonetiky a významu. Možno kedysi dávno naozaj existoval jediný spoločný jazyk, ktorý sme potom z nejakých dôvodov zabudli a toto všetko je len dlhá cesta späť.
.s kapelou chystáte nový album. Na čo sa môžeme tešiť?
Nerád sa zaplietam do pavučín vlastných opisov a sľubov. Preto budem verný svojmu zvyku a o novej nahrávke sa nebudem rozpisovať. Tá hudba k ľudom príde sama, len čo bude pripravená. Ale verím v silu nového materiálu. Bude v znamení kolobehu. V niečom ešte Rita von Anarchia, v niečom opäť Meskalin a predsa bude úplne odlišný od všetkého, čo sme doteraz nahrali. Možno tam ľudia objavia aj odtiene nálad, na ktoré od nás doteraz neboli zvyknutí. Komnaty, do ktorých sme nazreli počas písania RvA, sú príliš tmavé na to, aby sme znovu otvorili ich dvere. Každý človek, ktorému bolo dovolené aspoň na chvíľu sa zahľadieť na vlastné dno, verí, že sa do tých končín dobrovoľne nikdy viac nebude musieť vrátiť. Nie sme sadomasochisti. Viem, že ľudia nás majú za akýchsi poslov temnoty, priznávam, že za to čiastočne môže náš ostatný album, ktorý kreslil čierne mapy duše. Či už za tým boli vnútorné krízy, prázdnota, alebo drogy, to dnes už nie je podstatné. Všetko je inak. Aj my sme iní. Obzor za oknom sa zmenil. Nemôžem spievať o smútku, keď som šťastný. Nedokážem vyť na mesiac, keď ma oslepuje slnko.
.čo ťa najviac teší?
Momentálne som najšťastnejší zo svojej rodiny – manželky a sedemmesačnej dcéry. Nachádzam sa v období, keď zisťujem, že moje priority sa pomaly, ale s istotou menia. Veci, ktoré boli pre mňa ešte pred chvíľou neuveriteľne podstatné, strácajú svoj význam. Zo širšieho uhla pohľadu ma teší, že v poslednom čase cítim v okolí určitý posun vo vnímaní priestoru, ktorého sme súčasťou, a tiež toho, ako s ním zaobchádzame. Aspoň tu v Bratislave je ten trend evidentný. Či už sú to masovejšie navštevované podujatia ako Dobrý trh, aktivity okolo naštartovania života v Starej tržnici, akcie typu Permakultúra v meste, alebo dostupnosť biopotravín, čo je pre mňa ako človeka z 90 percent na rawfood strave dosť podstatné. Istotne má význam tieto veci udržať, aby neostali iba výstrelkom dnešnej módy, ale aby sa stali pevnou súčasťou bežného mestského života. Možno aj vďaka týmto maličkostiam sa potom Bratislava stane takým hlavným mestom, akým by sme ho chceli mať. Mne sú celí dnešní hipsteri úplne ukradnutí, z hľadiska životnej filozofie a v hanlivom jazyku dnešných dní som skôr „stromákom”, hipíkom. Ale je to iba hra so slovami. Ide o smer a zmýšľanie. Podobné idey tu boli dávno. Aj keď sme v roku 1992 vo flanelkách počúvali grunge a čítali Hanákovu knihu Hippies, slepé rameno mŕtvej rieky, alebo Castanedovu Cestu do Ixtlanu, naši otcovia zasa mali Plastic People of The Universe, Chadimu a Jazzovou sekci. Pre mňa sú tieto postoje stále živé a silné. Preto ma každá ich inkarnácia vždy poteší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.