Slovo Brata Filipa

Nikdy neviem rozpoznať, či sú na polceste von z kostola, alebo dnu. Tuším z toho akési eschatologické napätie dnešných dní – ešte nie a už! Byť na ceste, ale nie v cieli. Neviem, čo tých ľudí púta byť práve tam, možno ohľady, pokora alebo výčitky nejakého masla na hlave. Avšak nie je to bezočivé postávanie. Bezočiví sú tí, čo laxne stoja ďaleko od kostolných dverí. Pofajčievajú, debatujú a úplne na omšu dlabú. O nich teraz nepíšem. Píšem o tej skupine, ktorej fandím a v niečom mi je mimoriadne sympatická.
Ľudí takto vnútorne nastavených je dnes na Slovensku neúrekom. Nie sú to nejaký dynamickí pretláčatelia revolučných zmien. Nemajú ambíciu ísť dopredu a riadiť. Aj keď by na to mali možno viac, než tí vpredu. Z nejakého dôvodu radi stoja opodiaľ, nechcú byť viditeľní v centre. Ale rovnako tak nechcú cúvať z pozícií, ktoré doteraz pochopili a spoznali. Nie sú to ustráchané typy, čo utekajú z boja, ale vytrvalo a verne – navzdory všetkému a všetkým – stoja v chodbách a predsieňach pevne zakorenení možno už niekoľko desaťročí.
Do týchto nenápadných ľudí skladám svoju nádej. Myslím, že práve oni raz vykročia z periférie smerom k epicentru a zariadia veci tak, že sa budeme diviť. Lebo múdre srdce pozná čas a správny spôsob. Bude to sila. Znenazdajky sa jedného krásneho dňa privalí do rybníka priezračne čistý prúd a stojaté vody sa dajú do pohybu.
Takto nejako si predstavujem Advent v jeho poslednej fáze.