Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lotroviny Pištu Vandala

.štefan Chrappa .časopis .osobnosti

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Viete, niekto sleduje televíziu, alebo číta knihu, vôbec ho netankuje, že je prevrat. Popritom sa vyhrieva pri plynovej gamatke, a má na háku, že v uliciach je mládež, ba v Jure aj deti. Aby precítil virvar doby, zrúkneme do gamatky: „Uáááááá!“ Prívrženec Zelenej knižnice či sledovač televízie vyskočí a nevie, ktorá bije. Presne to je revolúcia! Najviac nás tešilo robiť gamatkovú revolúciu v Ľudovej škole umenia. Nakukli sme cez okno. Za klavírom sedelo bledé dievčatko s vrkôčikmi a usopleným nosom. Trasľavými prstami lúskalo klávesy. Za ňou ako lev v klietke pochodovala učiteľka. Čo je väčšia nesloboda, ako keď deti hrajú klasiku, ktorá nezaujíma ani dospelých? „Uááááááá!“ a už sme revali z ulice do gamatky. Učiteľka vyskočila a vedela, že revolúcia je tu. A posledný Prvý máj? Poviem vám, čo som urobil. Mojej sestre Baške som zastrúhal rukoväť mávadla s holubicou mieru. Tak ju to vytočilo, že papierovú holubicu zabodla do kvetináča k fikusu. To boli časy! O rok na to, opojení náboženskou slobodou a kapitalistickou ziskuchtivosťou, išli sme robiť Mikuláša. Zvrátená logika nám pošepla, že ľudia majú dávať darčeky nám. Dal som si mamin červený kabát, Baška nejakú plachtu a kamarát Peťo mal reťaz, že on je čert. Takto navlečení sme prebehli bočnými uličkami aby nás nikto nevidel. Hanbili sme sa ako psy.
Milí priatelia, plody revolúcie sú rôzne, ale to nech nás neznepokojuje. Keď ohluchlo svedomie, pestujme si aspoň cit pre hanbu. Ten nás usmerní.   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite