Nezažil som New York po 11. septembri 2001, ale miestni hovoria, že dnešné vyprázdnené ulice a sirény sanitiek im dni po teroristickom útoku naozaj pripomínajú.

Stalo sa to, čo sa dalo predpokladať. Matovičom presadené obmedzenia pohybu vyvolali na cestách zbytočný chaos, ničomu to nepomohlo. Kritizuje ho aj Pellegrini, a tentoraz sa nedá robiť nič, len mu dať za pravdu.

Tak teda takto to vidím ja. Nejaký človek, autorita, v jeden deň vyhlási, že treba bezpodmienečne zabrániť ľuďom, aby počas sviatkov cestovali za svojimi príbuznými. Lebo veď ide o zdravie. Namiesto apelu na rozum zvolí silu.

Čakajú nás ťažké dni, týždne, mesiace a možno aj roky. To nikto nevie. V týchto dňoch sa formuje charakter našej spoločnosti. To, akým spôsobom zvládneme s pandémiou sa vysporiadať, nás poznači na celé generácie. Nevieme o tom, ale pandémia formuje charatery celých národov. Aj toho nášho.

Na konci epidémií sa nestavali len morové stĺpy, ale aj nové poriadky. Zvykneme sa preto pýtať, aké budú tie, ktoré prídu po pandémii Covid-19. História čiernej smrti zo stredoveku nám však naznačuje, že sa pýtame zle.

Katolíci si cez deň spomínajú na mŕtveho Krista. Večernú vigíliu slávia ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.

Neuveriteľný mesiac čuším doma. Občas vyleziem niekde na lúku. Bál som sa ako to budem znášať. Zatiaľ je to OK. Hor sa do ďalších dní.

Slovenskí europoslanci chvália rýchlosť, akou sa podarilo prijať rôzne ekonomické opatrenia, no dodávajú, že tie samé o sebe nestačia.

To, že kríza môže byť príležitosť, teoreticky vieme, prakticky sa k tomu prepracúvame. Sú fajn príklady, že to naozaj ide.

Moja karanténa sa dožila tzv. Kristových rokov. Slovensko má v osobe Igora Matoviča premiéra, ktorý sa bojí rozhodnúť a zakrýva sa dymovou clonou odborníkov.