Do redakcie sme dostali podpísaný list od piatich účastníkov známej akcie v bare Bonanno. Vzhľadom na význam ich funkcií ho uverejňujeme spolu s reakciou Štefana Hríba.

V utorok 24. septembra bude slávnostne vyhlásený držiteľ či držiteľka Ceny Anasoft litera za rok 2012. Už osem rokov sú táto cena, jej finálový shortlist a konečný víťaz dobrým zrkadlom pôvodnej slovenskej literatúry. Čo v ňom vidíme tento rok?

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Bola som síce v rodnom, ale takpovediac v cudzom meste, takže som len krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

Vladimír Lamačka, Milan Valášik a Juraj Kliment v časopise Plus 7 dní hovoria aj o inej podstatnej skutočnosti – o údajne nedôveryhodnom alibi odsúdených Nitranov.

Po vyše 250 rokoch sa na Slovensko symbolicky vrátil najdlhšie slúžiaci vojak na svete – Ladislav Škultéty-Gabriš. Pochovaný bude v rodnom Mojtíne. Maďarsku sa to však nepáči.

V pondelok dorazí do bratislavskej Incheby 8 200 fliaš najlepšieho vína zo 138 krajín sveta. Od piatka do nedele ho bude degustovať 280 porotcov. Zostane po nich 4 000 litrov vína, ktoré sa vylejú do Dunaja.

Päťdesiate roky, Rumunsko. Bolo to na ich konci, keď aj v Rumunsku definitívne doznieval svet tradičných hodnôt. Najmä s prispením komunistického teroru. Dožívali poslední svedkovia kráľovského Rumunska i šľachtickej noblesy. Pokiaľ ich už predtým nestihli zlikvidovať v boľševických väzniciach či v orientálne krutých pracovných táboroch, kosil ich vek.

Dvadsiatypiaty január 1969, studené zimné ráno. V Prahe bude dnes posledná rozlúčka s Janom Palachom. Z nočného vlaku, ktorý prišiel z Bratislavy, vystúpilo viacero Slovákov. Jedným z nich je Milan Hamada.

Milí priatelia, tento stĺpček by som chcel venovať jednému vzácnemu človeku. Pochybujem, že ho niekto z vás pozná, hoci je skutočnou osobnosťou. Týmto človekom je môj spolužiak Juro zo základnej školy. Jeho dedo bol zverolekár, mal prvý v našom mestečku auto a učil ľudí hrať na mandolínu (tak hovoria pamätníci). Spolužiak Juro je jeden z mála ľudí, ktorý na svet hľadí srdcom. Keď sme boli siedmaci, šarvanci vyliahnutí z divých vajec, vymysleli sme si, že piataci na Jura hľadia krivým okom. Toľko sme ho huckali, až ich proti svojej vôli vyzval na súboj.