Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jaroslav Haščák ide do väzby.

Sizyfov triumf

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Dvadsiatypiaty január 1969, studené zimné ráno. V Prahe bude dnes posledná rozlúčka s Janom Palachom. Z nočného vlaku, ktorý prišiel z Bratislavy, vystúpilo viacero Slovákov. Jedným z nich je Milan Hamada.

Na zimnom kabáte má vytiahnutý golier, na sebe čiernu kravatu a v rukách čerstvé noviny. V noci azda ani nespal, vo svojom vnútri musel prežívať ohromné napätie. Hamada mal vtedy len tridsaťpäť rokov a už bol etablovaným kritikom najväčšej básnickej generácie uplynulého storočia. Mladý slovenský výtvarník Rudolf Sikora v tom čase dokončuje svoju Poctu Janovi Palachovi, budúci vodcovia slovenského podzemia, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, sa modlia za Palachovu dušu a Milan Hamada prežíva osudovú životnú – a vpravde politickú – drámu. Palachovým ideálom, ako ho v svojom rádiovom vystúpení z exilu opísal pražský kardinál Beran, bolo vyburcovať „mravné sily“ národa a „túžbu po slobode“. Staručký kardinál Palachov „zúfalý čin“ neschvaľoval, ale aj on sa „skláňal pred jeho hrdinstvom“. Palachovi sa prišli pokloniť desaťtisíce, bol to skutočný kar Pražskej jari. A účastné bolo aj Slovensko, ktoré dodalo vtedajšej pražskej politike kulisy, tváre a kariéry Dubčeka, Husáka a Biľaka.
Keď sa Hamada neskôr vrátil k tomuto dňu, podpísal Patočkovu vetu: V tom momente išlo o to, „čo bude človeku vládnuť – či súcno a jeho presila, alebo pravda bytia“. Nebola to len politická kríza, ale priamo tam, uprostred národa, sa odohralo triedenie duchov, pozemská podoba Božieho súdu, kde si každý vybral svoju stranu. Bola to najväčšia hodina Milana Hamadu. Všetko, o čom dovtedy písal, ako sa koncentroval na slovo básnika, ako sa približoval k Patočkovi a jeho starosti o dušu, to všetko malo nájsť spoločné vyústenie naoko v jednoduchom rozhodnutí: uchovaní osobnej integrity. Hamada, rovnako ako iní, vedel, čo je v hre. Jeho spisovateľ, Dominik Tatarka, to už roky predtým v novele Démon súhlasu vyjadril za celú generáciu: „Bránil som sa, aby som sa rozštiepil na človeka súkromného a verejného, lebo som vedel, že rozštiepenosťou sa začína šialenstvo.“ Hamada šialenstvu nepodľahol, vedome ho odmietol. A tento jeho čin na počiatku normalizácie, odmietnutie odvolania podpisu, ktorým odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy, sa stalo jedným z najdôležitejších počinov medzi slovenskými intelektuálmi v 20. storočí. Kritik niesol za svoje rozhodnutie konzekvencie, minister Válek ho perzekvoval a ponižoval, len aby v Hamadovi vyvolal pocit, že sa má cítiť ako potkan, ktorý hľadá skrýšu a pokoj. Bolo to však presne naopak – a bol to Hamada, kto nastavil dobe a aj Válkovi zrkadlo. Nebyť Hamadu a nemnohých výnimiek, protipólom k Mináčovi v našich moderných dejinách by bol normalizačný kritik, ktorý sa bál verejne ozvať a dohodu s Mefistofelom prijal, takto je ním generačný kritik. A hoci v tých dňoch musel prežívať existenciálnu a azda aj existenčnú drámu, hlboko vnútri musel pri pohľade na normalizujúcich kolegov cítiť istotu – oporný bod pre svoje konanie, vedomie mravnej prevahy. Normalizačný festival sebakritík, vyrovnaní sa s vlastnou minulosťou a identitou, a tým, čo Valér Mikula nazval „pozitívna kompromitácia“ a „kontaminácia politickým balastom,“ sa mohol začať. Poľský básnik Zbigniew Herbert vo svojej básni Čo si myslí pán Cogito o pekle (1974) písal aj o nás: „Najnižší kruh pekla. Aj napriek všeobecnému presvedčeniu nie je obývaný despotami ani matkovrahmi, ani tými, ktorí chodia za telom iných. Je to azyl umelcov, plný zrkadiel, nástrojov a obrazov. Na prvý pohľad je to najkomfortnejšia časť pekla bez smoly, ohňa a telesných múk. (...) Belzezub podporuje umenie. Zaisťuje svojim umelcom pokoj, vyberané jedlá a dokonalú izoláciu od pekelného života.“

.prekonanie Matušku
Vráťme sa však do raných šesťdesiatych rokov. Hamada sa nestal iba dôležitým hlasom svojej generácie, „zrejme jediným integrálnym kritikom povojnovej slovenskej literatúry,“ ako o ňom napísal Fedor Matejov. Jeho zásluhou bolo aj povýšenie literárnej kritiky a kritického diškurzu na doteraz najvyššiu spoločenskú úroveň.
Alexander Matuška, o generáciu starší kritik, videl problém našej kultúry v zaostávaní: „Slovenská literatúra je plodom malého národa, ktorý prežil veľkú časť svojich doterajších dejín v politickej a sociálnej neslobode, ktorý žil za chrbtom európskeho civilizačného procesu a oneskoril sa vo všetkých smeroch.“ Platilo to pre 19. storočie, ale v 20. storočí sa veľa zmení. Vrcholným obdobím je prelom storočia, príchod veľkej generácie básnikov a prozaikov.
Slovenská literatúra síce zostala literatúrou malého národa, ten však prežíval najväčšie tragédie 20. storočia, prešiel z jedného totalitného režimu do druhého, poslal na smrť svojich Židov, mučil svojich kňazov a účastnil sa na pohyboch v 60. rokoch, tých, ktoré prežívala Európa a okolitý svet aj tých, ktoré sme mali potichu prežívať najmä my. Ale aj táto normalizačná skúsenosť, ticho po boji, však mala onedlho priniesť ďalší zmysel a svoje naplnenie v roku 1989. „Vek, ktorý žijeme,“ hovorí Hamada v roku 1968 v Slovenských pohľadoch, „nie je predovšetkým potvrdením ľudskosti, ale naopak, omnoho častejšie produkuje neľudskosť.“
Hamada nerieši „zaostalosť“ slovenskej literatúry, pretože je plne zamestnaný nástupom veľkej generácie autorov. Literatúra sa oslobodzuje od domácich pút a hlási sa k západnej tradícii, inšpiruje sa a komunikuje s ňou. V roku 1964 ide Hamada do sporu s Mináčom a píše: „Odmietali sme dívať sa na revolúciu ako na nejakú odosobnenú silu, boha, fátum a podobne. Odmietali sme náboženské chápanie revolúcie a náboženský vzťah k nej.“
Ústrednou postavou kultúrneho pohybu sa stane najmä Tatarka. Ďaleko presiahne hranice spisovateľa a vstupuje do konfliktu s režimom, jeho zbraňou sa stane univerzálna kultúra.  Ako píše neskôr, „Tatarka vždy podmieňoval existenciu národnej kultúry všeľudskou kultúrou.“ V Tatarkovi objaví nielen kontinuitu s domácou barokovou kultúrou, ale najmä súčasného európskeho autora, ktorého radí po boku francúzskych existencialistov. V jeho duchovnej výbave objaví novotomizmus s augustínovským dôrazom, a jeho spiritualitu (aj z obdobia slovenského štátu) prepojí s katolíckymi intelektuálmi Ladislavom Hanusom či Jozefom Kútnikom-Šmálovom. Obzvlášť Hanus je pre neho autor, ktorého odmieta prehliadať. Jeho esej Všeobecné kresťanstvo (1944) označí za najväčšiu kritiku pomerov v slovenskom štáte v rámci oficiálnej kultúry, ktorou sa spišský kňaz dostáva (takmer) na úroveň jeho vlastných vzorov, Romana Guardiniho a Jacquesa Maritaina, ktorí sa stali hlasnými kritikmi nacizmu a Hitlera.
Hamada je v podobnom prepájaní slovenskej a európskej kultúry vytrvalý až dodnes. Rovnako sebavedome ako vyzdvihne katolícku modernu, jej poetickosť aj filozofickú hodnotu, odsúdi iracionalitu Mila Urbana, ktorý podľa neho nerozumie dejinám, spoločenským ani politickým.
To najdôležitejšie sa však v Hamadovej kritike odohrá inde.

.osudové vzťahy: Mihálik, Válek a Rúfus
Môžu za to traja básnici, velikáni slovenskej poézie: Vojtech Mihálik (ročník 1926), Miroslav Válek (1927) a Milan Rúfus (1928). Hamada (1933) bol od nich mladší, stal sa však ich partnerom, generačným kritikom. Na začiatku objavuje ich génia, stáva sa ich vášnivým interpretom, azda až spoluautorom ich mýtu. Neskôr s nimi vstúpi do tvrdých sporov. Sú to osudové strety, ale ich povaha z Hamadovej strany je výsostne ideovej povahy, je to kultúrny prípadne politický spor, nič osobné. Také sú, naopak, reakcie dotknutých básnikov.
Milan Hamada všetkých troch básnikov prežil, takže sa k nim vracia dodnes. Príznačné je, že v nich rozlišuje básnika, človeka a občana. V ostatných rokoch mu napríklad veľmi záležalo, aby nezapadlo prachom Mihálikovo básnické dielo, aby sa na neho nepozeralo iba ako na skompromitovaného komunistického politika, ktorým sa stal hneď po puči 1948, ale aj na jedného z najlepších slovenských básnikov. Preto vydá mnoho úsilia, aby opäť knižne vyšlo Mihálikovo dielo, čo sa aj podarilo (Kalligram, 2010).
Osudový je najmä jeho spor s Miroslavom Válkom. Ešte v roku 1966, keď Válek pracuje v Romboide a vydáva svoju básnickú zbierku Milovanie v husej koži, Hamada píše: „V predposlednej zbierke povedal Miroslav Válek: ,Človek je večný!’ V poslednej hovorí: ,Ach človek! Slnečník slnečnice, dáždnik dážďoviek, barlička pod pazuchami hliny!’ Teda nič, skoro nič.“ Hamada je k Válkovi nemilosrdný. Vyčíta mu „posadnutosť“ premenou človeka na zviera, „vyprázdnenosť“ sveta bez boha a aj bez človeka a obviní ho z niečoho, čo je azda najväčším obvinením básnika: z nihilizmu. „Eros a étos si navzájom odporujú. Človek klesá na úroveň zvieraťa alebo číreho ducha. To prvé je skutočnosť, to druhé nádej, ktorá je bez skutočnosti odsúdená na zánik. Prečo však básnik spája akt lásky s aktom smrti?“ pýta sa Hamada. Neprekážajú mu zvolené prostriedky, Beckett je podľa Hamadu v „demaskovaní človeka a sveta bezohľadnejší a prenikavejší,“ prekáža mu nihilizmus, ktorý je na konci – a preto, ako sám píše, je s Válkom v spore: „Spor, na dne ktorého je nedôvera, nie dôvera v poznanie, veď dnešné Válkovo poznanie nie je nové, ale nedôvera v gesto, ktoré toto poznanie sprevádza a programovo dovádza do krajnosti. To je bod, v ktorom sa porozumenie rozchádza so stotožnením,“ píše Hamada.
Válek je osobne dotknutý. O tri roky sa stane komunistickým ministrom kultúry, ale na túto „recenziu“ nezabudne nikdy. Keď Hamadu na začiatku invázie vyhodia z ústavu slovenskej literatúry, Válek si dá záležať, aby si nenašiel nové pracovné miesto a z Hamadu sa stáva štvanec. Keď sa mu podarí nájsť si miesto v univerzitnej knižnici, čím akoby kráčal v stopách svojho významného predchodcu Svätopluka Štúra, ktorý sa v knižnici z podobných dôvodov „skryl“ po roku 1950, o dva dni dohodnuté miesto neexistuje.
Naopak, vzťah k Rúfusovi bol pre Hamadu vždy na inej úrovni. Jeho poéziu nepovažoval nikdy za „plytkú“, Rúfus bol pre neho mimoriadny prirodzený talent a citlivý človek. V máji 1968 o Rúfusovi píše: „Vtedy, v čase manifestačného odovzdávania lístkov, ktorými sme sa prihlasovali k revolúcii, boli aj takí, čo sa k nej hlásili so štipkou strachu, pochybností, hoci odovzdane
 a celou bytosťou. Medzi nich patril aj básnik Milan Rúfus. Halasovsky povedané, nemyslel tak ako mnohí na ,malost istot,’ ale aj na ,velikost obav’.“ Tieto riadky treba čítať ako prejav priazne voči Rúfusovi, ktorému sa podarilo nájsť si priestor na osobnú slobodu a tvoriť. Nikdy nebol členom komunistickej strany a v centre jeho poézie zostalo niečo, čo Hamada oceňoval: „Napriek všetkej tragickosti na dne Rúfusovej poézie je ukrytá radosť, pod jeho smutnou piesňou, pod tragickými tónmi zaznieva odkiaľsi z hĺbky tichý a čistý akord radosti.“ Kritik v tom videl dôsledok vnútornej slobody. Oceňoval Rúfusov vzťah k transcendencii, jeho hľadanie istôt, bol to prejav „nefalšovanej ľudskej a básnickej pozitivity,“ a teda významne iná cesta, akou sa v porovnaní s komunistickými básnikmi Mihálikom a Válkom vybral Rúfus.
Potom však prišiel rok 1972 a veľké osobné sklamanie. Nie v básnikovi-Rúfusovi, ale občanovi-Rúfusovi. „Jedného dňa prišiel Rúfus za mnou do knižnice a doniesol mi nejaké svoje knihy. Chcel sa asi porozprávať o tom, čo bude so mnou ďalej. Nepovedal to naplno, ale domnieval sa, že by som nemal trvať na svojom postoji,“ povedal Hamada pred štyrmi rokmi pre náš časopis. Pre Hamadu to bol šok a urážka. Spochybnenie činu, ktorý považoval za jediný mravný, od muža, s ktorým spojil svoju profesijnú dráhu a o ktorom si myslel, že sa vyjadruje, aj keď mlčí. „Tu nastal zlom v životnom postoji Milana Rúfusa,“ ale aj Milana Hamadu, treba dodať. Kritik prichádza o svojho najmilšieho básnika, musí mať pocit zrady. V roku 2009, v spomínanom rozhovore pre .týždeň, sa Hamada vracia k tomuto „druhému sporu s básnikom“ opäť dôrazne, priam s puritánskym zymslom pre spravodlivosť: „Akoby sa dostal kamsi na Parnas a odtiaľ sa díval dole, čo sa tam deje. Vrava sveta mu bola vzdialená, on sa cítil o čosi vyššie ako my ostatní ľudia. (...) Jeho najbližším partnerom sa stal Boh (...). Jeho sa potom také problémy, ktoré sme my považovali za dôležité, akoby netýkali. Ako keby neboli hodny toho, aby sa k nim vyjadroval.“
Tým sa Hamadov vzťah s najväčšími básnikmi druhej polovice 20. storočia uzatvoril. Bol to ojedinelý príbeh ojedinelého vzťahu, minimálne v našich pomeroch. Výtvarná kritička Iva Mojžišová, ktorá bola pre Galandovcov (zvlášť Milana Paštéku) niečím podobným, čím bol Hamada pre básnikov, obišla lepšie. Keď Hamada v roku 2009 napísal úvod k jej knihe Giacomettiho smiech?, zdalo sa, že to vie nielen oceniť, ale že jej tento osud aj trochu závidí. Sám sa viac podobal na Sartra, ktorý sa ostro rozišiel s Camusom, aj keď to porovnanie je pre Hamadu otočené naruby. Camus mu bol bližší nielen svojím filozofickým, ale aj humanistickým založením. Keď v roku 1963 Sartre navštívil Bratislavu, Hamada bol sklamaný. Nielen intelektuálne a politicky, ale aj ľudsky. Sartre sa počas stretnutia s bratislavskými intelektuálmi opije a v Hamadových očiach klesne na úroveň Mináča. Sartrov ďalší osud tento Hamadov postreh len potvrdí. Povedané s ruským klasikom, namiesto ľuského utrpenia ho zaujímali vojenské predpisy.

.sizyfovský údel
Najdôležitejšia esej, akú Hamada napísal, je z augusta 1968. „Sizyfovský je údel malých národov. Kritériom sily vo svete sa čím ďalej, tým viac stáva množstvo hmotných statkov. Najmocnejší je ten, kto má najviac nebezpečných zbraní. Jedna-jediná moc vládne tomuto svetu a jej meno je veľmoc. Táto moc už dávno zabudla, že jej povinnosťou je chrániť ľudstvo,“ píše Hamada a textu sa po invázii dostane zaslúžená medzinárodná odozva. Proti tejto moci, proti čižmám a tankom stavia Hamada moc „ľudského ducha,“ „moc mocensky bezmocnú,“ kultúru. Je v tom prorocký moment nášho kritika, chvíľa, keď jeho slovo prekročilo nielen hranice na mape, ale aj v čase: onedlho vypukne v celej krajine normalizácia, priamy útok na charakter človeka a kultúru národa, a Hamada v predvečer tohto útlaku volá po rezistencii: „Čo môže robiť kultúra v takomto civilizovanom nekultúrnom svete? Veriť vo vlastné sily, nedať sa zničiť ani moci, ktorá sa predsa zrodila z kultúry (...). Teda zápas medzi mocou a kultúrou bude pokračovať a každý z nás, kultúrnych ľudí, vie, kde je jeho miesto. Sizyfovský je údel bezmocných. Pokúšajú sa silou ducha zmeniť svet. Je to údel ťažký a bojím sa, aby sme sa ho veľmi rýchlo nevzdali.“
Hamada na „svojom mieste“ vytrval do 17. novembra 1989 a svojou statočnosťou a tichou pracovitosťou pred dejinami pokoril nielen Mináča, ale aj všetkých normalizátorov na čele s básnikom Válkom. Hoci by si to zaslúžil, nestane sa ako Radim Palouš rektorom slobodnej univerzity, vracia sa však na akademickú pôdu a učí. Získa profesúru, v roku 2003 najvyššie štátne vyznamenanie, vychádzajú mu všetky jeho knihy, ktoré napísal v tichosti normalizácie. Keď je jeho hlas potrebný, nezaváha ani na moment a postaví do prvej línie bitky s mečiarovskými oportunistami. Píše a reční odhodlane, s autoritou.  
Niečo však stále akoby chýbalo. V roku 1997, keď Rudolf Chmel vydáva výber esejí Slovenská otázka v 20. storočí, Hamadove eseje (podobne ako Ivy Mojžišovej a viacerých katolíckych autorov) v knihe chýbajú. Jeho meno je v moderných dejinách nepochopiteľne stále kdesi na okraji. Pritom je to víťaz, Sizyfos, ktorý vyniesol svoj balvan a hrdo sa vystrel.

Milan Hamada/
Narodil sa v roku 1933 vo Veľkej pri Poprade, študoval slovenčinu, ruštinu a literárnu vedu na Univerzite Komenského. Po roku 1959 v Ústave slovenskej literatúry SAV. V roku 1969 sa stal šéfredaktorom Literárneho života, komunistický režim ho však rýchlo zastavil, Hamada mal za svoje postoje a názory zakázané publikovať a verejne pôsobiť. Počas normalizácie pracuje v pedagogickej knižnici, po roku 1990 prednáša na univerzitách v Bratislave a najmä v Trnave, kde získa profesúru. Za knihu Sizyfovský údel (1994) získa ako prvý Cenu Dominika Tatarku. Je nositeľom Zlatej medaily SAV a Rádu Ľudovíta Štúra I. triedy. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave. Text vychádza pri príležitosti 80. narodenín profesora Hamadu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite