Arcibiskup Róbert Bezák rok a pol po svojom odvolaní odišiel do cudziny. Ten rok a pol, ktorý sme na Slovensku spolu prežívali, sa už navždy stane súčasťou dejín našej Katolíckej cirkvi. Ak sa v novembri 1989 cirkev na Slovensku predstavila s veľkým spoločenským rešpektom a bonusom, ktorý korenil v statočnosti biskupov, duchovných a veriacich v období komunizmu, za uplynulý rok a pol sa tento bonus jemne zachvel.

Naša univerzita na východnej Jáve v Indonézii je obrovská. Kampus členitý, budovy v jednom šíku, v strede jazierko so zelenou vodou. A aspoň štyri búdky s vrátnikmi, ktorí kontrolujú doklady od motoriek a vpúšťajú študentov na parkovisko. Motorky si všetci poslušne parkujú, lebo v areáli je zákaz vozenia.

V októbri sme v .týždni priniesli veľkú fototému s názvom Generácia Mandela, kde na obdobie boja za slobodu spomínali spolubojovníci Nelsona Mandelu, a o svojom živote v zmenených pomeroch hovorili aj mladí obyvatelia Juhoafrickej republiky. Toto číslo .týždňa sa dostalo do rúk nášmu čitateľovi Petrovi Turečkovi, ktorý nám napísal zaujímavú reakciu.

Keď som známym oznámila, že budem niekoľko týždňov bývať a pracovať v Chicagu, s miernym dešpektom pokrútili nosom. Lebo je to druhé najväčšie poľské mesto na svete; bašta demokratov i režisérov apokalyptických filmov; metropola, kde vietor nikdy neprestane a s hromadou mrakodrapov a fastfoodov k tomu. No všetci dodali, že je to domov amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý sa tu pred rokmi venoval tomu, čomu ja dnes – komunitnému organizovaniu.

„Všetci sme zohrali svoju rolu, od rodín, ktoré stratili manželov a deti, až po mužov, ktorí padli či boli zmrzačení. V našich dejinách bolo mnoho Nelsonov Mandelov.“ Thulani Mabaso hovorí o mužovi, ktorému pripisujú zásluhy za oslobodenie Juhoafrickej republiky od apartheidu, rasovo-segregačného režimu.

Robiť kvalitný časopis je v slovenských podmienkach náročné. Robiť v našich podmienkach týždenník, ktorý sa presadí aj v medzinárodnom meradle, si vyžaduje tím tvorivých ľudí, veľkú výdrž a dlhoročnú prácu na spoločnej vízii. Ale robiť na Slovensku časopis, ktorý opakovane porazí Time či National Geographic, je čosi ako zázrak.

Skladateľ Peter Breiner sa nedávno vo svojom stĺpčeku v .týždni vysmial z nášho kolegu Jaroslava Danišku, ktorý označil New York pre obrovský počet potratov za najnebezpečnejšie miesto na zemi.

Načo nám je busta reprezentanta vojnového slovenského štátu vyše šesťdesiatpäť rokov po druhej svetovej vojne?

V tej smutnej správe, že v Moskve na letisku utrpela zranenie aj naša herečka Zuzana Fialová, je aj čosi pozitívne. Dokonca veľmi.

Poslanec SDKU Miroslav Beblavý pozval novinárov na ranný čaj, aby sa pri spoločnom stole porozprávali o tom, čo čaká naše školstvo v roku 2011.