Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Generácia Mandela

.matteo Fagotto .časopis .fototéma

„Všetci sme zohrali svoju rolu, od rodín, ktoré stratili manželov a deti, až po mužov, ktorí padli či boli zmrzačení. V našich dejinách bolo mnoho Nelsonov Mandelov.“ Thulani Mabaso hovorí o mužovi, ktorému pripisujú zásluhy za oslobodenie Juhoafrickej republiky od apartheidu, rasovo-segregačného režimu.

Päťdesiatnik stojí pri sivých útesoch Robbenovho ostrova, obmývaných vodou, kedysi neslávne presláveného väzenia pri pobreží Kapského mesta. Krásne biele mestské domy, ktoré sa nachádzajú len o niekoľko kilometrov ďalej, jasne vidieť v pozadí.

.prečo som sa pridal k ANC
V roku 1981 odsúdili Thulaniho Mabasa na 18 rokov odňatia slobody za to, že nastražil nálož, ktorá ľahko zranila 57 ľudí v budove armády v Johannesburgu. Mabaso, dnes mohutný muž, bol vtedy členom ozbrojeného krídla Afrického národného kongresu (ANC), hlavnej politickej organizácie, ktorú v deväťdesiatych rokoch viedol Nelson Mandela a ktorá vzdorovala apartheidu. Apartheid, režim udržiavaný belošskou menšinou, vládol v Južnej Afrike od roku 1948 do roku 1994. „Keby som bol chcel, mohol som tých ľudí pozabíjať. No naším cieľom bolo iba zdôrazniť naše posolstvo,“ spomína Mabaso na atentát, za ktorý sedel sedem rokov na Robbenovom ostrove spolu s Nelsonom Mandelom. Mabaso patril k posledným väzňom, ktorých v roku 1991 po zrušení apartheidových zákonov prepustili. Keď ho začiatkom júla priviezli do prístavu v Kapskom meste, posadili ho na lietadlo a odviezli ho o 1 600 kilometrov ďalej do Durbanu. Tam mal Africký národný kongres svoj prvý celonárodný snem za dlhých 32 rokov. Ešte krátko predtým bol totiž ANC zakázanou organizáciou. „Nelson Mandela chcel, aby som tam bol,“ hrdo rozpráva. „Srdečne ma privítal a predstavil ma  všetkým vo vedení strany. Bola to veľká chvíľa.“
Mabaso, pôvodom z regiónu Kwazulu-Natal, si stále zachováva živé spomienky na dôvod, pre ktorý sa pridal k ozbrojenému boju proti apartheidu. Keď mal osem rokov, jeho rodinu násilím vyviezli z Dannhauseru, mierumilovnej idylickej dedinky, kde ľudia pracovali na farmách, pásli dobytok a nosili vodu z rieky. Apartheidová vláda však nútila černošské obyvateľstvo, aby sa presídlilo do vopred určených oblastí, tzv. homelands, aby tak zaručila rasovú segregáciu a ekonomicky najproduktívnejšiu pôdu vyhradila pre belochov. Rozhodla, že dedinčania musia byť presídlení do osady Osizweni. Mabaso sa z pokojného a šťastného prostredia ocitol uprostred vyprahnutej suchej krajiny, kde osem rodín muselo obývať jednu chatrč zbitú z azbestových dosiek. V škole bola pre osemdesiatich študentov len jedna učebnica. „Skonfiškovali nám všetky sliepky. Museli sme spávať na dlážke.“ Mabasovi aj pri spomienkach znie v hlase hnev. „Môj starý otec stále nariekal. Napokon dostal infarkt a zomrel.“
Mabaso je dnes celkom iný človek. Pracuje ako sprievodca v múzeu, ktoré vzniklo na Robbenovom ostrove. Sprevádza ľudí po tom istom mieste, kde on a mnohí iní bojovníci za slobodu strávili toľko rokov za mrežami. „Tieto múry vo mne vyvolávajú zlé aj dobré spomienky. V noci ma stále strašia zlé sny,“ priznáva, keď nás vozí po ostrove. Je to nehostinný kút sveta, rastie tu len krátka tráva, zopár stromov a všetko stále bičuje vietor. „No neľutujem, že som sa k ozbrojenému boju pridal,“ vraví bez stopy po zaváhaní. „Život v apartheide bol naozaj zlý.“

.som si istá, že pôjde do neba
Devätnásť rokov po tom, čo sa apartheid skončil a odohrali sa prvé demokratické voľby, ktoré priviedli Africký národný kongres k politickej moci a Nelson Mandela z nich vzišiel ako prvý černošský prezident, preniká Juhoafrickou republikou zvláštna atmosféra. Slabé zdravie muža, ktorý je považovaný za architekta „dúhového národa“, donútilo Juhoafričanov, aby si uvedomili, že tata (čo v jazyku xhosa znamená otec) skôr či neskôr zomrie. A kým sa časť Mandelovej rodiny háda o to, kde bude raz pochovaný, mnohí Juhoafričania sa radšej zameriavajú na život, skutky a odkaz muža, ktorý zostal morálnou autoritou a symbolom boja proti rasizmu aj po tom, čo sa v roku 1999 stiahol z aktívnej politiky.
Deväťdesiatdvaročná starenka pokojne sedí na plastovej stoličke v záhrade pri jednom z mála omietnutých domov v dedine Mqhekewzweni, v odľahlých končinách Východného kapského regiónu. Jej usmiatu vráskavú tvár chráni pred slnkom dáždnik. „Odkedy sme sa s Mandelom zoznámili, bol pre mňa ako otec,“ otvorene hovorí a spokojne pozerá na svojich troch malých synovcov, ktorí sa hrajú v záhrade. Nozolile Mtirara sa v roku 1945 vydala za Justicea Mtiraru, ktorý bol bratrancom a od detstva najlepším priateľom Nelsona Mandelu. Presťahovala sa do Mqhekewzweni, dediny, kde Mandela strávil väčšinu detstva pod dohľadom miestneho náčelníka a Justiceovho otca. „Justice a Nelson boli nerozluční.“ Keď sa dozvedeli, že náčelník im obom vyhliadol a dohodol manželky, utiekli v roku 1941 do Johannesburgu. „Jednému belochovi predali dve náčelníkove kravy, aby mali na cestu. Náčelník si ich musel odkúpiť naspäť,“ spomína Nozolile, ktorá bola jednou z dvoch odmietnutých neviest. O rok neskôr náčelník Nelsonovi odpustil a onedlho nato zomrel. Keď sa Justice vrátil do dediny na pohreb, rozhodol sa poslúchnuť otcovo prianie, vziať si Nozolile a usadiť sa tu. Vtedy sa cesty dvoch priateľov rozdelili. Do Mqhekewzweni mohol Mandela prísť až v roku 1990, keď ho prepustili z väzenia a Nozolile sa s ním prvý raz stretla osobne. „Postavil mi dom z vďačnosti za to, že tu strávil detstvo. A Mandelovci ma berú ako členku rodiny.“ Mandelov zlý zdravotný stav ju zarmucuje, ale Nozolile sa vďaka svojmu veku a múdrosti už dávno zmierila so smrťou. „Keď naňho myslím, radšej uvažujem o posmrtnom živote. Som si istá, že pôjde do neba za to dobré, čo tu zanechal.“

.sprievodca a dídžej
Mladí však vidia Mandelov odkaz trochu inými očami. Ich perspektíva je súčasnejšia, a teda neraz aj kritickejšia. Tak o mužovi, ktorý pochoval apartheid, hovorí aj 28-ročný Lebo Khumalo. Už päť rokov robí sprievodcu v dome Nelsona Mandelu v Orlando West v Sowete a je tu spokojný. „Je to príjemná práca, rád sa stretávam s rozličnými ľuďmi,“ hovorí. Turisti sem prichádzajú, pretože sú zvedaví na príbytok, v ktorom Nelson Mandela s prestávkami žil od roku 1946 do roku 1961, keď sa pre svoju politickú činnosť musel začať ukrývať. Stále je tu pôvodný nábytok, vitríny s Mandelovými fotografiami a informačné tabule. Khumalo má však ďaleko od toho, aby Mandelu chválil. Naopak, vyčíta mu obrovskú ekonomickú nerovnosť, ktorá stále preniká krajinou. „Chcel, aby ho mali všetci radi, a tak stále robil kompromisy,“ hovorí. „Málo sa toho  zmenilo. Pôda aj ekonomika je stále v rukách belochov, stále žijeme ako otrokári a otroci. Je to aj Mandelova vina,“ hovorí pokojne, hĺbavo, aby bolo jasné, že toto je výsledok uvažovania, nie zlostný výbuch. „Černosi boli dlho ticho, najskôr preto, lebo ich uchvátil Svetový pohár vo futbale, a teraz znovu podľahli mandelovskému ošiaľu. Ja však vidím na obzore revolúciu,“ ešte nám povie a odchádza za skupinkou európskych turistov, ktorým sa pred naším príchodom venoval.
Jeremy Papier je 28-ročný dídžej z Kapského mesta. Dobre si pamätá, ako 11. februára 1990 stál pred radnicou, kde Nelson Mandela prednášal svoj prvý prejav ako slobodný človek. Niekoľko hodín predtým Mandelu prepustili z Versterovej väznice, kde strávil 27 rokov za svoje neúnavné snahy zvrhnúť apartheid. Námestie pred budovou sa zaplnilo davmi nadšených ľudí so zástavami ANC. Mnohí z nich vôbec prvý raz videli Mandelovu tvár. „Mal som deväť rokov, ešte som poriadne nechápal, čo sa deje, ale cítil som tú všadeprítomnú energiu. Ľudia tancovali, vykrikovali, boli úplne vybičovaní. Spomínam si, že môj otec mi povedal: „Tu sa deje niečo veľmi dôležité,“ spomína Jeremy Papier, bystrý mladý muž s kučeravými vlasmi a výraznou mimikou. „Až keď som prešiel na strednú školu, uvedomil som si význam toho, čoho som bol svedkom.“ No od príchodu demokracie nešlo všetko hladko. Juhoafrická republika je aj dnes postihnutá všadeprítomnou vládnou korupciou, obrovskou nerovnosťou v rozdeľovaní bohatstva a slabou úrovňou služieb. Ešte desaťročia potrvá, kým sa skutočne stane „dúhovým národom“, o ktorom v roku 1994 takmer všetci snívali. Hoci v roku 2010 sa krajina predviedla úspešnou organizáciou Svetového pohára vo futbale, jej imidž sa stále spája skôr so zločinom, násilím a biedou, čo sú hlavne dôsledky starého politického systému. Jeremy Papier má 25-ročnú snúbenicu Miu Eversonovú, bielu „Afrikánku“. Sám patrí k tzv. farebným, ktorých starý systém považoval za menejcenných, pretože mali zmiešanú belošsko-černošskú krv. Hoci ako mladý človek sa Jeremy radšej zaoberá budúcnosťou ako minulosťou, veľmi dobre si uvedomuje, že za apartheidu by bol jeho vzťah s Miou ilegálny, keďže pochádzajú z iných rás. Preto keď hrá v niektorom klube, do hudby vmixuje vety zo slávneho Mandelovho prejavu, aby mu vzdal česť. „Mám rád tú časť, kde sa obrátil na Juhoafrickú republiku a na svet, a žiadal o lojalitu voči krajine. To je silné posolstvo,“ vysvetľuje. „Rád ho púšťam ľuďom a vidím ich reakcie. Zakaždým ma to hreje pri srdci.“

.obrátený rasizmus vlády
Hoci sa Mandela usiloval vystavať mosty medzi komunitami, ktoré obývajú Juhoafrickú republiku, rasová priepasť je v krajine stále prítomná. Hranicu udržiava aj urbánne plánovanie, ktoré vzniklo počas apartheidu a jeho cieľom nebola integrácia, ale segregácia. Výsledok je aj dnes zjavný: belosi a černosi žijú takmer oddelene. Výnimkou, kam chodievajú spoločne, sú veľké športové podujatia. Mandela si to uvedomil v júni 1995, keď oslovil bielych Juhoafričanov, lebo si uctil Svetový pohár v rugby, ktoré je ich obľúbeným športom. Fotografia, ako Mandela podáva trofej kapitánovi Stevovi Pienaarovi na štadióne v Ellis Parku v Johannesburgu po tom, čo juhoafrický tím porazil Nový Zéland, patrí k najslávnejším záberom na svete. „Ja osobne voči Mandelovi cítim obrovský rešpekt. Využil svoju charizmu na to, aby ľudí zblížil. Počas toho Svetového pohára v rugby sme naozaj mali pocit, že sme všetci zajedno,“ spomína Cornel Van Heerden, vysoký, dobre stavaný 28-ročný Afrikánec, keď kráča po tom istom ihrisku, na ktoré pred osemnástimi rokmi vstúpil Mandela. Je pondelkové dopoludnie, panuje chlad a Ellis Park je prázdny a tichý. Van Heerden si však živo spomína na pocit, ktorý mal 24. Júna 1995. „Chcem Mandelovi poďakovať za krajinu, ktorú nám dal,“ pokračuje a prechádza pohľadom po impozantnom hľadisku. „Nechcel by som žiť v apartheide, bez mojich černošských priateľov.“ Van Heerden je Afrikánec, príslušník národnosti, ktorá pochádza od prvých protestantských a prevažne holandských usadlíkov, čo do južnej Afriky prišli v 17. storočí. Hoci pravidlá, ktoré vymáhali rasovú segregáciu, boli zavedené už v 19. storočí, až v roku 1948 ich Nacionalistická strana, podporovaná Afrikáncami, kodifikovala do súvislého systému zákonov. Lenže van Heerden, ktorý mal pri skončení apartheidu len deväť rokov, dnes necíti za tento systém nijakú vinu ani zodpovednosť. Práve naopak, sklamali ho zákony o pozitívnej diskriminácii, ktoré uprednostňujú v pracovnom procese černochov, aby im vynahradili minulé krivdy. „Vláda dnes uplatňuje akýsi obrátený rasizmus,“ ponosuje sa. „My mladí sme predsa nemali s apartheidom nič spoločné. Máme z toho zlý pocit.“
Treba však priznať, že napriek všetkým nedostatkom majú v demokracii, ktorá čoskoro oslávi svoju dvadsaťročnicu, Juhoafričania dosť dôvodov na spokojnosť. Na takú mladú krajinu sa Juhoafrickej republike darí celkom dobre udržiavať sociálny zmier medzi rozličnými komunitami. Našťastie sa nikdy neuskutočnili hrozivé predpovede občianskej vojny, ktoré si s koncom apartheidu spájali mnohí analytici. A hoci sa neuskutočnili ani mnohé veľké nádeje, Juhoafrická republika už druhé desaťročie stojí na zásadách rasovej rovnosti. Po dlhom období segregácie to rozhodne nie je málo.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite